Helena Dvořáková (* 4.5.1943 v Bratislave) vyštudovala novinárstvo na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po vysokej škole sa stala redaktorkou týždenníka Predvoj a roku 1968 redaktorkou týždenníka Nové slovo. Tam bola od roku 1975 vedúcou redaktorkou kultúrneho oddelenia až do roku 1986. V rokoch 1986-1990 žila v Moskve a venovala sa publicistickej a literárnej tvorbe. V súčasnosti je redaktorkou Pravdy, kde pôsobí ako publicistka v oblasti kultúry.
Novinárska práca ju priviedla aj k trvalejšiemu záujmu o výtvarné umenie. Svedčí o tom cyklus rozhovorov s poprednými slovenskými výtvarnými umelcami, ktoré vydala v dvoch samostatných publikáciách Dialógy v ateliéroch (1975, 1976). V oblasti umeleckej literatúry debutovala novelou Fúkni do púpavy (1978), v ktorej vyrozprávala príbeh manželského spolužitia výtvarníčky a jej literárne činného manžela. Nasledujúca kniha, románová novela Dom pod morušou (1980) je príbehom dvoch sestier, biologičky a stredoškolskej profesorky. V tom istom roku jej vyšla aj zbierka poviedok Zimné búrky . Pre staršiu mládež napísala novelu Dievčence (1984). V románe Núdzové priznanie (1988) opätovne nastolila problematiku súčasných intelektuálok a ich životného štýlu. Aj námetom novely Madony a hriešnice , ktorá vychádzala roku 1992 na pokračovanie v časopise Slovenka, je životný štýl a uplatnenie sa súčasných vysokoškolsky vzdelaných žien, najmä umelkýň. Túto tému rozvíja aj v novele Z denníka zrelej ženy (1998), ktorá vychádzala na pokračovanie v Slovenke.
Z obdobia "perestrojky" napísala humoristickú faktografickú prózu Kankán nad Kremľom , ktorú si sama aj ilustrovala. Humoristicky ladené (a autorsky ilustrované) sú tiež erotické poviedky Dekadentmeron , ktoré vychádzali na pokračovanie v Nedeľnej Pravde (pripravené na knižné vydanie).
Obľúbeným hrdinom jej próz je pes Havo, ktorý si získal už značnú popularitu. Debutoval v Kankáne nad Kremľom a vyskytuje sa najmä v poviedkach z rodinného prostredia.
Je autorkou koncepcie výstavy Tvár slova, ktorá prezentuje vyše päťdesiat portrétov slovenských prozaičiek (fotografka Viola Ivašková) a ktorá je natrvalo vystavená vo Verejnej knižnici Jána Bocatia v Košiciach. Táto kolekcia vyjde aj knižne s textovými autoportrétmi spisovateliek. Podobnú kolekciu pripravujú autorky aj z portrétov kolegov spisovateľov.
