Ladislav Mňačko (* 29. január 1919, Valašské Klobouky – † 24. február 1994, Bratislava) bol slovenský prozaik, básnik, dramatik a publicista, ktorého nazývali aj „zúrivým reportérom“ alebo „slovenským Kischom“.
V jeho živote i tvorbe sa odráža celá komplikovanosť slovenského života v druhej polovici 20. storočia. Vo svojich literárnych začiatkoch sa prejavoval najmä ako básnik a dramatik, ktorý sa venuje angažovanej tvorbe. K próze sa začal prikláňať až neskôr, keď vydal zbierku poviedok Marxova ulica, no úspech dosiahol až v roku 1959, keď s výrazným úspechom vydal autobiografický román Smrť sa volá Engelchen (ktorý bol sfilmovaný režisérom Jánom Kadárom a Elmarom Klosom). Na počiatku 60. rokov popísal zákulisie politických procesov 50. rokov v knihe Oneskorené reportáže, ktorých význam býva zrovnávaný dokonca s prácami Alexandra Solženicyna.
V exile sa venoval intenzívne písaniu a svoje diela publikoval najmä v nemčine. Vznikol tu celý rad scenárov pre televíziu, z nich deväť bolo zrealizovaných, osem prozaických kníh, a politické eseje Agresori a Siedma noc.
Ladislav Mňačko - partizán, antifašista, komunista, stalinista, reformný komunista až tvrdý odporca totalitarizmu. Detstvo i mladosť prežil v Martine, kde sa aj vyučil za predavača v lekárni a neskôr pracoval ako stavebný robotník. V roku 1939 sa neúspešne pokúsil prejsť do Sovietskeho zväzu, o rok neskôr bol za pokus o prekročenie nemecko-holandských hraníc uväznený v koncentračnom tábore a na nútených prácach v Nemecku. V roku 1944 sa mu konečne podarilo utiecť a aktívne sa zúčastnil odboja. V roku 1945 sa stal členom KSČ a v päťdesiatych rokoch patril k najoddanejším a najprominentnejším prorežimným novinárom. Postupom času sa však stal tvrdým odporcom zriadenia a na jeseň roku 1967 odišiel na protest proti postoju Československa voči izraelsko-arabskej vojne do emigrácie v Izraeli. Po niekoľkých mesiacoch sa síce vrátil, no po augustovej invázii vojsk Varšavskej zmluvy sa na dvadsať rokov usídlil v Rakúsku. Po roku 1989 prišiel domov, ale ako odporca rozpadu spoločného štátu sa roku 1993 rozhodol žiť v Prahe. Zomrel začiatkom roku 1994 počas jednej z krátkych návštev Bratislavy.
*29.1.1919
+24.2.1994
Vyhľadávanie
