Pavel Bunčák
(* 4. marec 1915, Skalica – † 5. január 2000, Bratislava)
slovenský básnik, literárny vedec, vysokoškolský pedagóg, publicista, esejista
Študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave slovenčinu a francúzštinu. Potom nastúpil do redakcie Národných novín v Martine. Po oslobodení sa stal redaktorom denníka Pravda, potom redaktorom vydavateľstva Pravda. Roku 1951 sa stal redaktorom týždenníka Kultúrny život a roku 1953 redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Roku 1955 začal prednášať slovenskú literatúru na Vysokej škole pedagogickej a po jej zrušení roku 1956 prešiel na Filozofickú fakultu UK, kde prednášal až do odchodu na dôchodok roku 1980, s výnimkou rokov 1967-1969, keď bol lektorom slovenského jazyka a literatúry na univerzite v Štrasburgu. Zomrel 5. januára 2000.
Do literatúry vstúpil v polovici 30. rokov, keď publikoval prvé básne v časopisoch Svojeť, Elán a Slovenské pohľady. Knižne debutoval básnickou zbierkou Neusínaj, zažni slnko, ktorou sa prihlásil ku skupine slovenských nadrealistov. Vyjadril v nej protest proti nastupujúcemu fašizmu a vojnovej hrozbe, no zároveň i nádej a vieru v hodnoty dobra, lásky a prirodzených vzťahov medzi ľuďmi i národmi.
Venoval sa prekladaniu francúzskej, poľskej a ruskej poézie.
Vyhľadávanie
