Autor
/ 5 titulov
(* 1822 Liptovský Mikuláš - † 1876 Zlaté Moravce) - básnik, jeden z najvýznamnejších a najradikálnejších predstaviteľov slovenskej romantickej generácie.
Kráľ napĺňal predstavu rodeného básnika: písať priam musel, málokedy menil, čo už napísal, len málo textov prepracoval, ostatné nechal v nečitateľných náčrtoch alebo zničil. Štúrovi sa vraj vyhrážal, že ho zastrelí, ak bude uverejňovať jeho nedokončené básne. O jeho fenomenálnej pamäti kolovali legendy. Vedel po francúzsky, anglicky, nemecky, maďarsky, poľsky, rusky, srbsky, česky. V pozostalosti sa zachovali jeho ukrajinské výpisky zo Zaleského, ruské z Nestora a Pskovského letopisu, z Chomjakova, Puškina. Podľa ruského prekladu P. Petrova zo sanskrtu preložil do slovenčiny úryvky z Mahabharáty, Kalidasovu Sakontalu, povesť o Ribe a o Nalovi a Damajante. Chcel sa vysťahovať do Srbska, neskôr do Ruska, aby zabránil maďarizácii svojej rodiny, čo sa mu však napokon nepodarilo.
Improvizované básne Janka Kráľa sú poznačené jeho pesimizmom, ale aj demokratizmom a fatalizmom, prerastajúcim do mesianizmu či až chiliastického mysticizmu. Do revolúcie sa pre uväznenie zapojil až na jej sklonku v roku 1849, stal sa kapitánom. Porevolučná situácia ho sklamala. Pre úrady sa stal podozrivým, preto musel často meniť miesto pôsobenia (Čadca, Martin, Kláštor pod Znievom, Zlaté Moravce), žil v hmotnom nedostatku. Po roku 1867 ho dokonca prepustili zo štátnych služieb. Zložil advokátske skúšky a žil v ústraní v Zlatých Moravciach, kde sa po vypuknutí týfusovej epidémie pravdepodobne stal jej obeťou. Skutočnosť, že jeho hrob nie je známy, vedie k dohadom o jeho možnej samovražde. Literárny historik Rudo Brtáň tvrdil, že ho údajne ako samovraha pochovali na vtedajšom kraji cintorína, v časti pre evanjelikov
Vyhľadávanie
