Keď sa dvere do súdnej siene znovu otvorili, moje telo bolo také ťažké, že mi Ulrika musela pomôcť vstať a vojsť dovnútra. Pred nami sedela Stella a rukami si zakrývala tvár.

S manželkou sme sa do seba zakliesnili ako dvaja topiaci sa v divokej vode.

Dvere za nami zamkli a sudkyňa pohľadom preskenovala miestnosť.

„Stella Sandellová je dôvodne podozrivá z vraždy.“

Žiaden rodič nikdy neverí, že by mohol počuť meno svojho dieťaťa v takomto kontexte. Nikto, komu jeho dieťa ležalo na hrudi, roztomilo sa smejúc a rozhadzujúc miniatúrnymi nožičkami, si nedokázal predstaviť niečo také. To sa stáva tým druhým. Nie nám.

Pevne som držal Ulriku za ruku a myslel na to, že my nie sme takí rodičia. Nemáme žiadne problémy so závislosťami, sme vysokoškolsky vzdelaní a dobre zarábame. Sme zdraví, fyzicky aj duševne. Nie sme žiadna zruinovaná rodina z okraja spoločnosti, so sociálnymi a ekonomickými problémami.

Boli sme celkom obyčajná rodina. Nemali sme tam čo hľadať. A napriek tomu sme tam sedeli.