Krátky čas na lásku

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Díval som sa na ňu a konečne v nej spoznal ženu spred dvoch rokov.

Vlasy zviazané gumičkou.

Na očiach okuliare s typickým veľkým rámom, len pohľad za nimi sa zmenil.

Ten človek jej musel veľmi ublížiť.

– Prečo si prišiel?– opýtala sa ma.

– Chcem ti pomôcť.

– Nestojím o žiadnu pomoc,– povedala, kým upratovala všetky porozhadzované hračky.

– Nebuď taká tvrdohlavá. Ak o pomoc nestojíš ty, tak to urob aspoň pre tú malú,– navrhol som.

– Odkedy teba zaujímajú deti? Ani sa na mňa nepozrela.

– Nezaujímajú ma deti, ale ich práva. Nemôžeš jej uprieť to, čo jej patrí. Jej otec na ňu musí platiť, nemôže sa z toho len tak vyvliecť. Má tiež nejakú zodpovednosť. Pripravím papiere, podáme žiadosť na súd o výživné a, samozrejme, bude ti musieť doplatiť to, čo ti dlží za celý rok.

Ticho sa zasmiala.

– Milan, vážne do toho chceš ísť?

– Chcem, lebo si to zaslúžiš.

– Zaslúžim? Lebo teraz už nie som šedá myška, ktorú si poznal? Zato, že teraz dobre vyzerám? Že konečne dokážem upútať tvoju pozornosť?

– Nie, chcem ti pomôcť, lebo mám pocit, že ti to dlhujem.

– Ak narážaš na to, že som sa s tebou vyspala, tak potom máš fakt skvelý dôvod.

– Dobre, zabudni na to, čo som povedal. Chcem ti pomôcť ako kamarátke, prijímaš? Bola ticho.

– Kto mlčí, ten svedčí,– usmial som sa na ňu.

– Takže, začneme asi tak, že mi napíšeš približné výdavky, ktoré si mala za rok, a aj tvoju predstavu o výživnom. Neviem, aký príjem má ten chlap, ale budeme sa snažiť vyťažiť z toho čo najviac. O to sa postarám.

– Mám to urobiť hneď?– opýtala sa.

– Ak chceš,– mykol som plecami.

Vzala papier, pero a kalkulačku a niečo si začala písať.

Chcel som ísť k nej, ale vyzerala, že nepotrebuje moju pomoc.

Pozeral som, ako sústredene píše a odrazu mnou prešla túžba.

Nečakaná túžba schmatnúť ju a drsne pobozkať.

Drsne za to, ako sa ku mne zachovala, zato, že všetko pokazila.

Ublížila mi a teraz sa tvári, akoby som jej ublížil ja.

Niečo ma k nej ťahalo.

A ja som nevedel čo.

Asi som ju potreboval len dobre pretiahnuť.

Zasmial som sa, ale len v duchu, lebo sa ku mne otočila aj s papierom.

– Nech sa páči,– podala mi ho,– máš tam napísané všetko od plienok, oblečenia, stravy, lekárskej starostlivosti a je v tom aj zahrnutá citová ujma. Sumy sú len približné, preto aj konečná suma je orientačná.

– Dvetisíc eur?

Šokovala ma. Veď je to len decko!

– Áno, Milan, je to suma, ktorú si určite môže dovoliť,– konečne sa usmiala.

– Tak to bude asi nejaký podnikateľ. Mňa by asi porazilo, keby som dostal správu, že mám dieťa a dlhujem naňho toľké peniaze.

– Tak nech ťa, prosím, neporazí, lebo presne toľko mi dlhuješ. Emka je tvoja dcéra.

Víťazne sa nado mnou týčila.

Asi na päť sekúnd som si myslel, že si zo mňa robí srandu, ale potom mi všetko došlo.

Všetko sa posralo na celej čiare.