Tieňová vojna

Niekedy je „najlepší kandidát“ ten, čo vie o probléme najmenej. Toto kritérium som v prípade Ukrajiny spĺňal.
„Kto si ma vyžiadal?“ Predpokladal som, že išlo o ZKO – Zadanie konkrétnej osobe. Teda že klient si vyžiadal mňa osobne.
Mierne zaváhal. Zaujímavé. „To ja, Thomas. Je to dôležité. Sám som si to vzal na starosť a budeš sa zodpovedať priamo mne.“
Vystrel som sa v kresle. Bolo mi jedno, či to Winters postrehol, nemalo zmysel tváriť sa, že ma to nezaujíma. Aj keby nebol mojím niekdajším mentorom, zastával vplyvnú pozíciu. Projekty s osobným záujmom nadriadených sa neodmietajú. Alebo s výhľadom úplnej operačnej slobody.
„Nijaká iná šarža?“
Winters pokrútil hlavou. „Iba ja.“
„Nič nepôjde cez oficiálne informačné kanály?“ To bolo poznávacie znamenie práce pre vládu. Každá taká zákazka, dokonca aj prísne tajná, musela ísť cez veľvyslanectvo – krytie, komunikácia, peniaze, zbrane. Na tieto účely som mal previerku najvyššieho stupňa, hoci v poslednom čase sa už veľvyslanectvo vo väčšine prípadov obchádzalo.
„Nebude nijaká vládna kontaktná osoba ani naša.“
„Takže budem šarkanom.“ Šarkani boli agenti, ktorých bolo v prípade hrozby prezradenia možné odstrihnúť. Najprestížnejšie úlohy bývali najriskantnejšie.
Winters opäť prikývol.