Komu možno veriť

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Jeden

Deväť dní pred dcériným zmiznutím navštívila Morgan Vinová dvadsiaty tretí raz väzenie v Dungenesse. Dozorcovia sa zabávali na jej naivnosti (Rozbehneme čitateľský krúžok! Zmeníme svet!), ale Morgan to bolo jedno. Skutočný dôvod, prečo udržiava styky s usvedčeným vrahom, aj tak nepoznali.

„Nevyzeráte na trasorítku.“

Posmešnú bacharovu poznámku brala ako kompliment. Pozorne si premeral jej obnosenú koženú bundu, obtiahnuté džínsy a vysoké tenisky.

„Plánujem hromadný útek,“ odvrkla. „Čitateľský krúžok je iba zámienka.“

Zamračil sa.

„Viete, že pomáhanie pri úteku je závažný zločin?“

„A to mi hovoríte až teraz?“

Natiahol ruku, vzal si Morganine kľúče aj iPhone a vymenil ich za visačku z plastu. Osobné predmety odložil do skrinky, stlačil bzučiak a pustil ju do čakárne, kde sa ďalší strážca, sprievodca, lenivo opieral o nefunkčný automat. Chlapík dočítal dokrkvaný výtlačok Daily Expressu a odomkol jednu z mnohých nasledujúcich brán. Morgan zamierila za ním cez ihrisko, popri zátarasách z ostnatého drôtu a zamrežovaných oknách ciel.

Najvyššie poschodie, tretia zľava.

Jeho cela.

Vyspal sa alebo celú noc nezažmúril oko?

Nervózny.

Plný nádejí.

Plánov.

Strážnik odomkol bočný vchod do bloku C. Morgan zastala, vychutnala si posledný nádych sviežeho jesenného vzduchu a vošla do úzkej chodby páchnucej kyslým potom, nechutným jedlom a potláčaným strachom. Ďalšie brány. Štrngot kľúčov. Dolu po strmých betónových schodoch, ešte jedna zatuchnutá chodba a nakoniec odpočiváreň. V kruhu sedelo desať mužov, nohy naširoko vystreté, každý si dôsledne strážil svoj osobný priestor.

Zacítila na sebe pohľady a v duchu sa potešila, že vstala skôr a umyla si vlasy, ešte plavšie než blond. Pred niekoľkými rokmi by zvolila kratší strih, keby si nepotrpel na dlhovlásky. Morgan bola ešte vždy na správnej strane štyridsiatky, jej štíhla línia bola výsledkom pravidelného plávania a večne napnutých nervov, takže dokonca aj v oku si zachovala mladícku iskru.

Okrem Dannyho nikto v odpočivárni netušil, aké puto viaže Morgan k väzňovi FF7836, a tak to malo zostať. Čitateľský krúžok bol zámienkou na opätovné nadviazanie pravidelného kontaktu, ale aj keby zajtrajšok vyšiel – ak uznajú jeho žiadosť –, svojich chlapcov neopustí. Dôverujú jej. Nemôže vycúvať len preto, že Danny sa vráti do života.

Ako zvyčajne sedel oproti Garymu Pascoeovi, hrubokrkému zápasníkovi v klietke, ktorý reťazou z bicykla zaškrtil svoju ženu, matku piatich detí. Na pamiatku si dal pod oko vytetovať slzičku.

„Ahoj, kráska.“

Pascoe vždy prehovoril prvý, rád mal veci pod kontrolou.

„Dobré ránko, Gary.“

„Neusmejete sa na mňa?“

„Skúste ma rozosmiať a uvidíme.“

„Keď ja poznám iba neslušné vtipy.“

„Venujme sa radšej knihe.“

„Vy ste tu šéfka.“ Praskol kĺbmi a spoza pása teplákov vytiahol Nezabíjajte vtáčika. „Mám otázku, týka sa toho advokáta v knihe. Čo za debilné meno je Atticus Finch?“

Morgan neodpovedala. Sadla si a otvorila ošúchaný výtlačok so somárskymi ušami, zhodou okolností na strane zababranej od čokolády. Pozostatok kofily spred dvadsiatich piatich rokov. Stopy minulosti.

„Podľa mňa je kretén,“ pokračoval Pascoe, „ale tuto obľúbenec pani učiteľky so mnou nesúhlasí.“

Pozrel na muža oproti a dal Morgan príležitosť zahľadieť sa do Dannyho sivozelených očí. Na líci mal odreninu a ľavú dlaň obviazanú špinavým obväzom. Ďalšia nehoda v sprchách?

„Podelíte sa o svoj názor na Atticusa, Danny?“ Kilcannon sa oprel a s priam zenovým sústredením zvažoval odpoveď. Morgan nikdy nepochopila, kde sa v ňom berie ten vnútorný pokoj, ale dokonca už v škole vyžaroval tichú autoritu.

„Atticus je archetypálny hrdina. Vždy sa zachová správne.“ Danny si prešiel prstami zdravej ruky po hustých modročiernych vlasoch. „Dráždi okolie, pretože obhajuje tých, proti ktorým sú ľudia zaujatí. On sa však drží princípov bez ohľadu na okolnosti.“

Pascoe sa zazubil.

„Vravím, debilné postavy v debilnej knihe,“ žmurkol na Morgan. „Kilcannon sa odbavuje, pretože máte rada film a chce sa vám dostať do nohavičiek.“ Spravil chlipnú grimasu. „Čo je zvláštne, všetci totiž vieme, že je na mladé mäsko,“ mľaskol jazykom. „Ak mu to zajtra prejde, nabetón skončíte v posteli.“

Morgan sa do líc nahrnula krv.

„Veľmi sa nesmejem, Gary.“

„Vidíte?“ Pascoe sa rozhliadol po miestnosti. „Len čo odtiaľto vytiahne päty, hneď pôjdu na to.“ Znova žmurkol na Morgan. „O chvíľu sa mi to končí. Nepočkáte na skutočného chlapa?“

Dannymu stvrdli črty a naklonil sa k Pascoeovi.

„Trochu sa kontroluj.“

„Upokoj sa, chlapče.“ Pascoe ledabolo ukázal na Dannyho obviazanú ruku. „Stalo sa ti niečo?“

Chvíľu na seba hľadeli, v očiach otvorené opovrhnutie. Morgan vedela, že najbližšie sekundy rozhodnú, či hodina prebehne pokojne, alebo sa skončí hádkou. Trik bol v tom, aby presadila svoju autoritu a pritom neponížila zápasníka.

„Poslúchajte ako dobrí chlapci,“ napomenula ich, „inak vám zruším Disneyland.“

Pascoe zaklonil hlavu a rozosmial sa.

„Disneyland?“ opýtal sa. „Tam by som nešiel ani za všetok fet z céčka.“

Ozval sa smiech. Trochu sa jej uľavilo. Väčšina tých chlapov bola na liekoch, človek si nemohol byť istý, ako taký vtip vypáli. A keď sa varilo niečo veľké – napríklad žiadosť Dannyho Kilcannona –, vo vzduchu viselo napätie.

Noviny za posledné dni viackrát oživili ten príbeh. Post uverejnil anketu. Danny Kilcannon: Nespravodlivo odsúdený alebo vinný? Osemdesiatdva percent čitateľov hlasovalo za vinný, prípad stále rozdúchaval vášne.

–  Jednoznačne to spravil.

–  Je nevinný. Zoe zabil niekto cudzí, zrejme vlamač.

–  Väčšina zavraždených obetí sa pozná s páchateľom.

–  To z neho nerobí vraha.

–  Kam sa podela jeho manželka? Zabil ju a telo hodil do mora.

–  Neexistuje. Rowena sa zosypala, ako tvrdil porote, a potom to sama skončila.

–  Nadŕžaš mu.

–  Kto nie?

Morgan viedla čitateľský krúžok dva a pol roka a ešte vždy netušila, za čo sedí väčšina jej chlapcov. Väzenská etiketa bola striktná – nepýtaj sa a drž jazyk za zubami –, každý však vedel, za čo dostal doživotie Danny Kilcannon. Jeho tvár bola známa už pred procesom. Povolaním bol stolár, ale objavil sa v niekoľkých televíznych komparzoch a nakoniec dostal rolu vraždiaceho kňaza vo veľkom seriáli BBC. Šéfredaktori bulvárnych denníkov si nič lepšie nemohli želať, najmä keď hľadali vhodnú prezývku. Svet ho poznal zväčša ako Killer-kanóna. Iba vo väzení to neplatilo. Tam bol Herec, prípadne Hnusný zmrd, podľa uhla pohľadu.

Medzi niektorými spoluväzňami bol obľúbený, čo však rozhodne neplatilo o tých, ktorí boli presvedčení, že pred štyrmi rokmi sa pokúsil znásilniť svoju nevlastnú pätnásťročnú dcéru a následne jej rozbil lebku desaťkilovým kladivom.

O deväťdesiat minút sa Morgan oprela o dvere svojho mini a strčila si do úst šúľanú cigaretu. Od mora fúkal nepríjemný vietor a preháňal sa po veľkom otvorenom priestranstve pred väzenským komplexom v Dungenesse.

„Morgan!“

Nastúpila do auta, tvárila sa, že ten nástojčivý hlas nepočuje, ale bolo neskoro. Náhlil sa cez parkovisko, menčestráky zopnuté pri členku cyklistickou sponkou, papiere plieskali vo vetre. Zazrela na nich jeho meno.

Psychológia socializácie v kriminológii od Nigela Cundyho. Zapálila si cigaretu a stiahla okienko.

„Zdravím, Nigel.“

Chlapík si začesal svetlé vlasy farby piesku.

„Nezájdeme zajtra na drink?“

„Prepáč, ale mám toho veľa. Možno nabudúce.“ Veľmi sa snažil, aby mu z tváre nezišiel úsmev.

„Budeš mať toho veľa, aj keď mu zamietnu žiadosť?“

„Čože?“

„Určite sa tešíš, ako sa s ním stretneš na slobode,“ spresnil Nigel. „Sviečky, šampáňo, husličky.“

Mala čo robiť, aby nevybuchla.

„Nechápem, o čo ti ide.“

„Keď žiadosť šmaria do koša, budeš potrebovať podporu,“ pokračoval. „Najmä po všetkých tých blogoch a twítoch, aby sa naňho nezabudlo.“ Zaodŕhal. „Škoda, že sa ti nepodarilo dostať poriadny článok do slušných novín.“ Stuhla.

„Navyše je to už druhá žiadosť. To neveští nič dobré.“

„Zabúdaš, že je nevinný.“

„Zabúdaš, že by si nemala miešať dojmy s pojmami.“

„Ukážkový justičný omyl ti sedí rovno pod nosom. Fakt ťa to vôbec netrápi?“

„Trápilo by ma, keby naozaj šlo o justičný omyl. Dôkazy hovoria jasnou rečou.“

Začínala ho mať plné zuby.

„Neunavuje ťa to niekedy?“

„Čo?“

„Obhajovať systém a neriešiť, ako niekoho zomlel.“

„Usvedčili ho.“

„Ja Dannyho poznám.“

„Omyl, poznala si ho. Kedysi dávno. Dnes sú z vás štyridsiatnici.“

„Mám tridsaťsedem.“

„Dosť, aby si nedovolila starým dobrým časom zatieniť úsudok a fakty.“ Chladno sa usmial a podal jej Daily Telegraph. „Suvenír.“

Fotka – tá, na ktorej Danny hľadí z väzenského auta krátko po tom, čo ho usvedčili – a nad ňou titulok, ktorý ťal do živého.

Vinný alebo nevinný? Killer-kanón sa zajtra dozvie výsledok odvolania.

„Daily Telegraph? To vážne?“

Potiahol. „Všetci nemôžu čítať Guardian.“ Vzdychla si.

„Počuj, nezmýlil si si povolanie?“

„Stále lepšie ako písať o treťotriednych hviezdičkách.“

Morgan sa kyslo usmiala. Potiahla zo šúľanej cigarety, na jazyku mala kúsok tabaku.

„Vždy takto balíš ženy?“

Naštartovala a Nigel sa konečne prestal uškŕňať. Hovoril nahlas, aby prekričal motor.

„Naposledy ti vravím, Danny Kilcannon nie je chlapík, za akého ho považuješ.“

Slová však odniesol vietor.

Miesto, ktoré Morgan nazývala domovom, jeden z roztrúsených prerobených vlakových vozňov, v ktorých začiatkom dvadsiatych rokov bývali rybári a železniční robotníci, bolo päť minút cesty od väzenia a tristo metrov od bodu, kde sa more stretávalo s kamenistou plážou. Bývalí vlastníci rozšírili priestory o drevený výklenok s výhľadom na starý maják.

Dom pozostával z dvoch spální, kúpeľne a kuchyne spojenej s obývačkou, z ktorej sa vychádzalo na zrubovú terasu s ťahavými červenými pelargóniami. Farba vždy zdvihla Morgan náladu, najmä v tie dni, keď sivé more útočilo na okná ako z guľometu a vietor zavýjal ako prízrak starej lokomotívy.

Do Dungenesskej prírodnej rezervácie s obrovskou elektrárňou, so štrkoviskami a s hromadami hrdzavejúceho šrotu sa nikto nehrnul, Morgan však milovala každučký kamienok, bodliak či kúsok hrdzavého plechu. Tešila sa zo spoločnosti netopierov, líšok, fretiek, jazvecov, zajacov a lasičiek, nehovoriac o vážkach, stovkách druhov hmyzu a – aspoň podľa letáka – o vtáctve, ktoré by zruinovalo nejedného ornitológa, od sokolov a šabliarikov až po drozdy a strnádky.

Vystúpila z auta a zahľadela sa na pláž bičovanú vetrom. Okrem troch mladíkov v diaľke tam nikto nebol. Jeden kopal do prázdnej plechovky, druhý hádzal kamene do opusteného člna. Zarinčalo rozbité sklo. Chalani sa rozbehli za plechovkou smerom k pylónom, čo sa ako mimozemské stavby nakláňali k elektrárni. Morgan vyšla na terasu pri dome.

Mušle začula ešte skôr, než ich zbadala. Škrípali jej pod nohami. Ktovie, či ich priplavilo, alebo to mali na svedomí tí chalani, možno to bola nejaká hra. Pri bližšom pohľade si však všimla, že niekto z mušlí úmyselne zložil slová.

Nesmieš mu veriť

Otočila sa k pláži. Chlapci zmizli. Pobrežie bolo pusté, rovnako jednosmerná cesta pri železnici do Romney Marshu.

Mimovoľne zdvihla nohu a odkopla mušle ďaleko do piesku. Vošla do domu, naliala si pohár vína a snažila sa nemyslieť na roztrasené ruky a tlčúce srdce.