Poviedka 2011

Predslov Pätnásty ročník literárnej súťaže Poviedka 2011 Asseco Solutions Začiatkom februára, len čo u nás v Pezinku opadol sneh, začala som so svojimi malými synmi budovať chodník do záhrady. Pri stavbe domu nám zostal štrk, na prvý pohľad nesúrodá zmes hliny, piesku a kamienkov rôznej veľkosti a pôvodu. Na spodok vykopaného jarčeka sme nasypali hlinu, na hlinu piesok, na piesok jemný riečny štrk a na jemný štrk svetlosivý kameň frakcie 8 – 16 mm. Každú jednu zložku sme museli z tej nesúrodej kopy nejako oddeliť a keďže chodníček to bol úzky, zvládli sme to za dve popoludnia pomocou primitívnych nástrojov – umelohmotného bagra, lopatiek, hrabličiek a vedierok, rúk a jednej veľkej lopaty. Svetlosivé kamene bolo treba pretriediť veľmi starostlivo, po jednom prstami, aby bol chodník pekný, aby sa po ňom dobre chodilo, aby sa na veľkých kameňoch nešmýkalo a do príliš maličkých sa nám nezabárali nohy. Aby tam nebol nejaký sajrajt zo stavby, smeti, konáriky, korene. Na vrchnej vrstve sme si dali naozaj záležať, každý jeden kameň sme poprevracali v dlani a porovnali s ostatnými, až potom hodili do vedierka a vysypali za obrubník. Niekoľko najkrajších kameňov sme nechali na schodoch ako na výstavke. Dobre sa na ne pozerá a je príjemné premieľať si ich vo vrecku medzi prstami. Večer po tejto bohumilej práci som čítala poviedky. Dvanásť a pol centimetra vysoká hromada papiera formátu A4, na prvý pohľad nesúrodá zmes recyklovaných úloh zo slovenského jazyka, úvah, románových úvodov, čŕt, scenárov, rozprávok, sociologických analýz, poviedočiek a poviedok. Čítala som ja, čítal Jozef Palaščák, básnik, redaktor a človek, ktorý má vzácnu schopnosť rozobrať a zase spojiť text, nájsť v ňom aj to zbytočné, aj to hodnotné. Čítal aj Václav Kostelanski, vychovávateľ v ilavskej väznici a autor poviedky s najlepšou frakciou, ktorá ako jediná zostala zakliesnená vo finálovom site ostatného ročníka súťaže. Deti som z čítania vylúčila, viac im ide bagrovanie. Každý jeden text sme museli nejako z tej kopy oddeliť, prečítať, zhodnotiť, priradiť mu číslo, známku a keďže hromada nebola taká veľká ako po iné poviedkové ročníky, čítali sme poctivo necelý mesiac. Spodných desať centimetrov novej hromady tvorili texty, ktorým chýbalo niečo, čo má žáner poviedky spĺňať, texty nedokončené, neforemné, nevyvážené, bez pointy, bez šťavy a nápadu. Zhruba dva centimetre merali poviedky zaujímavé, zrozumiteľné, s nápadom a niekedy aj s pointou. Posledný polcentimeter, zhruba dvanásť textov, bolo radosť čítať, teda aspoň jeden z nás to o niektorej z nich mohol za seba zodpovedne povedať. Zaujímavým textom môže byť aj recept na pečenú bravčovú sviečkovicu alebo prepis rozhovoru mojich maloletých nad záchodovou misou, ale poviedka je žáner náročnejší, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Napísať poviedku, ktorá vás zasiahne tak, že si ju po prečítaní necháte ešte chvíľu v rukách a zadívate sa do okna alebo na dieru v stene, aby sa vám v hlave uležala, zakotvila a zostane vám po nej v mysli ešte aj jasná stopa, úsmev, husia koža, mdloba alebo akákoľvek iná emócia, je ťažké. Je ťažké napísať poviedku, ktorá má od začiatku až do konca švih a rytmus, ktorá sa nezasekáva, netopí v slovnej vate, je duchaplná, ale nemoralizuje, nekončí sa bez pointy, príliš skoro alebo, naopak, príliš rozvláčne. Rozhodovať o tom, ktorý text je poviedkou a ktorý by mal byť navrchu našej súťažnej kopy, je oveľa ľahšie, je to, ako vyberať pekné kamene z hromady riečneho štrku. V tejto chvíli sa mi však najťažšou úlohou zdá písanie úvodu zborníka. Vystavujem sa tým totiž porovnávaniu s najlepšími poviedkami roku 2011. Monika Kompaníková, predsedkyňa poroty Ukážka zo zborníka: Soňa Uriková S prvou hviezdou Chytila som kapra za žiabre a nechala z neho odkvápať vodu späť do vane. Potom sa mi zošuchol vyhrnutý rukáv na košeli, takže zakryl rybe lesklé oči. Dobre aj tak, pozerať svojej obeti priamo do duše sa nikdy nevypláca. Ryby majú dušu celkom smiešnu. Je to malý ružový vak, nafúknutý ako balón. Keď sme boli malé a tato nám ho kázal prepichovať, dobre som vedela, že to nie je len obyčajná pomôcka na nadnášanie. Ryby vraj majú hroznú pamäť, asi ako chlap, keď sľúbi, že zavolá. Tak to majú vykompenzované touto dušou. Niesla som kapra pomaly do kuchyne, kde som už mala nachystané na stole staré noviny. Zopárkrát som mu klepla nožom po vrchu hlavy a potom som ním preťala miechu. Sťahy jeho svalov zosilneli a ošpliechal najbližšiu stenu krvou, čo mu stiekla až ku chvostu. Nechala som rybu rybou a kuchynskými utierkami som začala tie fľaky drhnúť. Bála som sa, že keď sa Marek vráti od rodičov a nájde krvavé šmuhy na stene, budeme mať po pokojných sviatkoch. Už aj tak som mala dosť starostí s vysvetľovaním, že chcem toho kapra zabiť, aby sme ho mohli jesť na Štedrý deň. Otec mi ho dopratal opitý, večer dvadsiateho tretieho, a Marek sa nemal kde osprchovať. Opláchol sa teda v umývadle a prikázal mi, aby som sa kapra zbavila. Ako náhle dnes ráno vypadol k rodičom po zemiakový šalát (ktorý je najlepší na svete) a po pupáky (o ktorých ja nemám ani zdanie), dala som sa do zabíjania. Matne som si spomínala, že kaprie kúsky by mali byť aspoň cez noc namočené v mlieku, aby toľko nepáchli. Táto maličkosť ma však nemohla odradiť. Vkladala som do toho mäkkého mäsa priveľa nádeje. Bol to taký paradox: treba zabiť kapra, aby som nadobro nezamordovala naše prvé spoločné Vianoce v novom byte. Akoby to nestačilo, mal Marek deň na to narodeniny. Jeho mama rada rozprávala, že sa narodil krátko po polnoci. To by asi nemal v zdravotnom zázname čas 19.30, ale čo už, keď chcela živiť túto legendu. Každopádne to boli dôležité rodinné udalosti, takže krvavé kvapky na stene mi to nezľahčili. Ako tak som sa ich zbavila, utierky som hodila do koša a vrátila sa ku kaprovi. Za hlavou som mu jemne narezala kožu, chytila ju do kombinačiek a začala sťahovať. Otvorili sa dvere a zjavil sa v nich Marek, očividne čakajúci na moju pomoc s taškami. Rýchlo zhodnotil situáciu, keď ma uvidel s kombinačkami v ruke, zatiaľ čo druhú som mala strčenú v kaprích žiabrach. „Tebe už nadobro švihlo.“ Hodil tašky o zem a dal sa do poučovania. Vraj pod pojmom „zbav sa ho“ myslel, že ho hodím niekam do potoka alebo donesiem susedom. Svoju teóriu o rybacej duši som si radšej nechala pre seba, keď som klopila oči a snažila sa prepočuť jeho urážky. Veci, čo doniesol, nechal pri dverách a odišiel sa prezliecť. Začula som televízor, takže sa dalo predpokladať, že sa onedlho upokojí. Poutierala som novinami lepkavé šupiny, čo sa rozvláčili po celom stole, potom som kaprovi rozrezala brucho a vytiahla z neho vnútornosti. Bola tam, jemná ružová duša. Stláčala som ju slabo v ruke a zamýšľala sa nad zmyslom života, keď do kuchyne vošiel Marek. Znechutene pozrel na moje krvavé ruky, ktoré som k nemu natiahla a povedala som: „Zjedz to!“ Poťukal si po čele, zobral si z police špáradlo a kaprovu dušu mi s úškľabkom prepichol. Zošúverila sa mi na dlani ako spľasnutá žuvačka. Marek si opačný koniec špáradla strčil do úst a odišiel. Vnútornosti som hodila do pripraveného koša, nakoniec som odrezala kaprovi hlavu. Otec nám z nej kedysi robieval polievku, ktorá zvláštne zapáchala a my sme si do nej sypali kúsky upečeného chleba. Teraz sme nemali ani oplátky, lebo som ich zabudla kúpiť a Marek odmietol pýtať si ich od rodičov, lebo by sa za mňa musel hanbiť. Do večere sa pri mne ani neukázal. Kapra som naporciovala a obalila. Kým sa pomaly smažil, dorábala som kapustnicu a zdobila perníky. Okolo ôsmej som vošla do obývačky, Marek driemal. Jemne som ho zobudila, aby si obliekol aspoň košeľu, že ideme jesť. Najprv mi vynadal, prečo ho budím tak neskoro, u nich doma sa predsa začína večerať s prvou hviezdou. Odišla som do izby, aby som si aj ja mohla obliecť niečo slávnostné, postavil sa za mňa a nerozumel, čo mi zabránilo zasvietiť stromček, u nich doma predsa svieti celé dni a tak to má byť. Zabudla som sa mu priznať, že elektrické sviečky, čo som pred týždňom kúpila, ani neblikli, keď som ich zapojila do zástrčky. Dobre, nezabudla som, tajila som to náročky, a dala by som pravú ruku za to, aby sa táto téma medzi nami neobjavila minimálne do konca roku. Večera bola prekvapivo tichá. Pustila som z rádia koledy, tak si Marek pohmkával, keď mi nakladal mazľavé pupáky. V kapustnici mu chýbali huby, v mojom šaláte bolo priveľa hrášku. Kapra relatívne pochválil, vadilo mu iba to, že má kúsok od chvosta a je tam veľa kostí. So všetkou objektívnosťou to ani náhodou nebola moja chyba, tak som bola relatívne spokojná, keď sme sa po večeri pomodlili, sfúkli sviečky a prešli do obývačky k stromčeku. Darčeky som samozrejme ešte nemala pobalené, tak som mu ich len tak chcela podať. Pohrdlivo sa zasmial a dal mi na zabalenie kopu času, pretože si ľahol do postele a okamžite zaspal. Kúpila som mu novú kravatu, čo mi odporučila jeho mama, lebo ona mu k nej ešte predo mnou stihla kúpiť košeľu. Marekov otec mi poradil nové hodinky, ktoré som bola vybrať s jeho sestrou. Kúpila som aj niekoľko drobností pre všetkých členov jeho a mojej rodiny a kým som to všetko krkolomne pobalila, bolo jedenásť hodín a Marekovi zazvonil budík. Vstal, pretrel si oči odišiel sa napiť vody, zatiaľ čo ja som si z kôpky darčekov vybrala balíček pre mňa. Z kuchyne sa ozvalo prudké nadávanie a ja som stuhla. Pomedzi vulgarizmy som zachytila slová krv a stena. Marek sa prirútil z kuchyne a z celej sily mi jednu strelil. Hodilo ma do stromčeka, ozdoby na ňom zahrkali. Stúpila som pri tom na jeho hodinky a pod náporom mojej nohy praskli. Schytil ma za vlasy a odtiahol ma, aby som už nič nepostúpala. Na sprostosti, to by ma bolo, rybie duše a hlavy a šupiny. Napriahol sa ešte raz, keď som mu v tom zabránila a celou silou som doňho sotila až spadol na zem, udrúc sa hlavou o roh stola. Obliekla som si pančuchy a sviatočné nohavice, na tielko som navrstvila tričko, rolák a sveter, na nohy si natiahla hrubé ponožky. Kráčajúc do kúpeľne som prekročila Mareka ležiaceho na zemi a umyla som si zuby. To keby ma chcel pred kostolom pobozkať niekto známy, aby mi z úst nepáchla ryba. Trochu som sa primaľovala, obliekla si čiapku, šál a kabát. Rukavice som si natiahla až po tom, čo som skontrolovala Marekov pulz. Polnočné omše sú vždy krásne, nezáleží, či sneží alebo je suchá zima. Bolo teplo, možno aj päť stupňov nad nulou. Stála som pred kostolom a spievala z plného hrdla. Tá časť s „Pane, povedz iba slovo a duša mi ozdravie“ ma rozplakala. Po omši sme si podali s niekoľkými susedmi ruky a šla som domov. V noci sa mi sníval zvláštny sen. Stála som pred naším kostolom a hľadela na zasneženú lúku pri ňom. Prichádzala odtiaľ početná židovská rodina, muži mali široké klobúky, ženy sklonené hlavy, ich deti boli mĺkve. Jeden z chlapcov niesol na rukách kapra. V tej chvíli sa rybe z hrude vydrala žiarivá hviezda, krv ostriekala chlapcovu tvár. Hviezda potom vyletela na tmavé nočné nebo a zostala tam svietiť, žiarivá a vzdialená. _____________________________ Soňa Uriková 1988 Študuje scenáristiku na VŠMU v Bratislave, pochádza z Považskej Bystrice. V roku 2011 získala dve hlavné ceny - v literárnych súťažiach Jašíkove Kysuce a Poviedka 2011 Asseco solutions.