Posúvanie hrany

Štefan Kuzma sa každou novou básnickou zbierkou udomácňuje v slovenskej poézii ako jej výrazný, originálny hlas. Dokazuje to aj štvrtou knihou veršov. K čitateľovi sa dostávajú myšlienkovo a tvarovo vyvážené posolstvá v básňach, ktorých nápadná autenticita pramení v intenzívnom prežívaní podnetov z vonkajšieho a vnútorného sveta. Autorova zmyslová skúsenosť, literárny talent a remeselná zručnosť sa odovzdávajú bez výhrad a bezo zvyšku do služieb modernej básnickej výpovede. Kuzmova poézia je plná temných, neraz existenciálnych tónov. To, čo ich do istej miery presvetľuje, je poznanie, vyjadrené hoci metaforou "roztvorená náruč samoty" či geneticky príbuzným veršom o tom, že "pravdivé sú len rany na duši".