Squelé babenky

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Prázdninám pomaličky odzváňalo, pri každom obchode visel plagát: Späť do školy, všade boli samé tašky, perá a perečníky, ľudia nakupovali, akoby sa im už neskôr neušlo ani jediné pravítko či ceruzka, reklamy v telke sa zbláznili, všade len škola, škola, škola... Na mňa intenzívnejšie útočila internetová reklama. Ignorovala som ju. Keď na mňa vyskočila z nejakej stránky, hneď som ju zrušila, nechcela som sa stresovať a ničiť si posledné voľné dni.

Leto nám dávalo definitívne zbohom a s prvými žltými listami prichádzal aj náš nástup na gymnázium.

Nová škola.

Veľká vec.

Náš nástup.

Môj a Mišin.

Posledné prázdninové dni nabrali poriadnu rýchlosť, nestíhala som vnímať, kedy sa už zasa ďalší skončil, bolo ich čoraz menej a menej, až som ich už mohla napočítať na jednej ruke.

Všetky boli takmer rovnaké. Mala som zabehnutý denný režim, ktorý sa vlastne ani nemenil.

Ráno som pozrela správy na čete, čo mi trvalo aj dve hodiny, väčšinou som sa zakecala, potom som išla von s Mišou. Niekedy s radosťou, to keď nikto nebol on-line, ale keď sa na nete písalo niečo zaujímavé, vedela som z nášho spoločného programu dokonale vykľučkovať.

Tak to bolo aj v prvý septembrový deň. Posledný deň prázdnin, na spočítanie voľných dní som už nepotrebovala ani prsty, už som nemala čo rátať.

Práve som si písala s Klaudiou, s Denisom, s vtipným Peťom, s maniačkou na knihy Ivanou a s mnohými inými, viedli sme debaty o.... všeličom. Najviac ma zaujímali Klaudiine správy, ostatné boli len také medzerníky, aby som nemala dlhú chvíľku. S Klaudiou sa totiž chystalo niečo veľké.

Klaudia58: Kaja, počuj, o dva týždne v piatok ma jeden chalan pozval na párty v jeho dome, akcia sa volá koniec prázdnin a privítanie školy. Povedal mi, že mám zobrať nejaké kamošky, nepôjdeš?

Položila som ruky na klávesnicu, pripravená okamžite napísať, že môže so mnou počítať, keď mi zazvonil mobil.

Miša.

Chcela, aby som vyšla na balkón, prezvonila ma dvakrát. To naše znamenie, viete. Neochotne som vstala od počítača, napísala som ešte Klaudii, nech chvíľku počká, hneď som späť, a vyšla som na balkón.

Miša už postávala na tom ich, mávala mi odušu.

„Čau, Kaja. Ideme niekde? Dnes máme posledný deň,“ zakričala na mňa, bola plná energie.

Nechcelo sa mi, potrebovala som sa dohodnúť s Klaudiou, chcela som ísť na tú akciu. Ešte ma nikto nikdy nepozval na takú párty.

„Dnes nemôžem, mama mi toho veľa nakázala, mám čo robiť celý deň,“ zaklamala som a ešte som aj vystrúhala utrápený výraz.

Parádny herecký výkon. Hodný Oscara.

„Mám ti prísť pomôcť?“

„Miši, to je v pohode, poradím si,“ mávla som rukou.

„Veď ja nemám čo robiť.“

„Nie, nie, netráp sa, veď ak to postíham, ozvem sa ti, dobre?“

„Chcela som, aby sme dnes skočili pozrieť, čo je nové v našom sekáči.“

S Mišou sme často chodili nakupovať do tohto jediného sekáča v meste, kde nás teta predavačka poznala po mene a vždy sme s ňou prehodili pár slov. Sem-tam nám aj odložila to najlepšie, čo anglické vrecia plné noseného oblečenia ponúkali.

„No, dnes to asi nestihneme, pôjdeme inokedy.“

„Dobre, tak fajn. Hádam sa uvidíme neskôr.“

„Budem sa snažiť.“ Falošnejšie som sa už usmiať ani nemohla.

„Maj sa,“ zakývala mi a aj zo vzdialenosti sedemdesiat krokov som videla, že jej je ľúto.

Zabolelo ma to, mala som chvíľkové výčitky, no hneď som ich zahnala. Čakala ma Klaudia.

A párty.

„Jasné, ahoj,“ odkývala som jej a utekala späť k počítaču.