Kým nás smrť nerozdelí

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Schyľovalo sa k večeru a obloha na východe márne zápasila s približujúcou sa čierňavou, vrhajúcou ako chápadlá dlhé tiene, sprevádzané prvými kvapkami dažďa a studeným, premenlivým vetrom. Počasie ani nemohlo lepšie vyjsť, pomyslel si Adam a zdvihol armádny ďalekohľad od kriminalistu. Tvár mu napriek doterajšiemu hladkému priebehu zastieral ustarostený výraz. Studená vlna sprevádzaná dažďom síce vyhnala možných svedkov do tepla a sucha ich príbytkov, prudké závany vetra však znamenali aj nevýhodu – mohli, napríklad, výraznejšie ovplyvniť balistiku. Zo strechy vetchej tribúny ponad zvyčajne otvorenú bránu areálu sa naskytal výhľad do dvora firmy, dve bočné stavby ale obmedzovali viditeľnosť na vnútorné parkovisko. Nech sa Adam na streche presunul kamkoľvek, vždy sa mu odhalila len zadná časť Haberovho automobilu. Odľahlé futbalové ihrisko považoval Adrián za najideálnejší východiskový bod a Adam s tým jednoznačne súhlasil. Iná alternatíva, s výnimkou budov priemyselného komplexu ani neexistovala. Jedine dvojposchodová tribúna ihriska neďalekej dediny Prejta, ktorú Dubničania považovali za svoju mestskú časť, ponúkala priestor dejisku pred vchodom do hlavnej budovy. Vzdialenosť od strechy, na ktorej sa teraz Adam krčil a snažil sa pred vetrom schovať tašku s výbavou, po parkovisko vo dvore Haberovej firmy predstavovala približne tristodvadsať metrov. Zbežný Adriánov odhad potvrdil meraním Adam; vypomohol si tachometrom auta, keď prechádzal okolo brány areálu a na jeho konci odbočil na križovatke doľava, do slepej uličky smerujúcej k prázdnemu ihrisku. Adam sa snažil príliš nevytŕčať. Zvislé rámy oceľovej konštrukcie tribúny spájali plechové steny, na ktorých sa kedysi skvelo meno domáceho klubu. Z názvu na priečelí zostali už len vyblednuté škvrny popretkávané hrdzou. Nadol plechovými priečkami sa zvažovala miestami vetchá strecha s rozširujúcimi sa dierami, prasklinami a plechovou krytinou, ktorá sa pod jeho ťarchou hrozivo hýbala a posúvala. V podobnom stave sa nachádzala celá stavba a Adam len tŕpol, či sa niekde nepreborí alebo si nezakliesni chodidlo. Starosti mu spôsobovala aj náprotivná administratívna budova. Adrián ho síce uistil, že horné poschodia sú nepoužívané a zvyšné od prvého delí hrubá, reťazou a pavučinami omotaná kovová mreža, no nevedel sa zbaviť pocitu, že ho odtiaľ môže niekto spozorovať. Pravidelne kontroloval ďalekohľadom okná a skúmal, či za nimi nepostrehne náznak pohybu. Väčšina z nich však bola buď zatiahnutá, alebo nepriehľadne špinavá, podaktorým chýbali sklenené tabule. Ani čupenie či ležanie v zanesenom žliabku za plechovou fasádou so stúpajúcou strechou za chrbtom neprispievalo k celkovému pocitu pohodlia. Adam sa neobával počasia alebo čakania samotného – oblečený bol v pevnej, čiernej nepremokavej súprave, ktorú použil už pri love na Bernáta, a jeho sebakontrola i prah bolesti ležali v porovnaní s inými ľuďmi natoľko vysoko, že by si svojou schopnosťou zostať bez pohnutia mohol privyrábať ako člen prezidentskej stráže alebo ako mím na pešej zóne. Obával sa len zmeravených končatín a následnej nepresnosti, keď vo vhodnej chvíli uchopí zbraň do rúk. A tiež náporov vetra, ktorý lomcoval uvoľnenými plátmi strechy a okrem dráhy letu strely mohol strhnúť niektorú z jej častí a upútať zbytočnú pozornosť.

V rímse plnej špinavej odstátej vody takto ležal už dva dni.

Väčšinu času trávil sledovaním okolia, pozorovaním oblohy a sústreďovaním sa na vzdialené zvuky. Počúval hluk prichádzajúcich áut, hlasy náhodných ľudí a párikov, čo si mysleli, že boli osamote. Adam sa snažil zostať neviditeľným, snažil sa ako mimikry splynúť s prostredím a prispôsobiť sa mu. Po rozhovore na pumpe sledoval Haberu niekoľko dní z ústia vedľajšej cesty, ktorá ho už pri prvom výlete do Dubnice obdarila výborným výhľadom na vjazd do podnikateľovej firmy. Všimol si, že Habera sa snažil prispôsobiť si svoj život istým koľajam zabehnutej rutiny. Zvyčajne prichádzal do práce na minútu presne o ôsmej ráno a opúšťal ju o pol siedmej večer. Vybavovať obchody zvykol vo firme – každý deň do vjazdu zabočilo niekoľko návštev – niektoré dni sa však buď neukázal, prišiel neskoro, alebo predčasne odišiel. Aj včera sa Habera v práci neukázal a Adam celý čas preležal v studenej rímse nadarmo. Rozhodol sa tu prespať. Nehodlal zbytočne riskovať odhalenie. Aj napriek studenej a sychravej noci zaspal pomerne rýchlo, často sa však zobúdzal na lomcovanie vetra a prievan zo škár pod kovovým mantinelom. Ako sa raz strhol, šmátral naslepo okolo seba. Spomenul si na útle detstvo a na to, ako mal ako malý chlapec svojho obľúbeného šedého plyšového medveďa, ktorého nakrátko vystrihal otcovým holiacim strojčekom. Keď nevedel zaspať, strčil si ho pod hlavu, a zabralo to. Teraz sa načiahol po brašni a použil ju namiesto vankúša, predstavujúc si svojho dávneho hračkárskeho macíka. S úľavou usnul a naposledy sa prebral až tesne pred ôsmou. Začul blížiaci sa zvuk motora, a keď sa vyklonil, zbadal prichádzajúce Haberovo auto. Predzvesť večernej búrky a dotierajúci chlad rozohnali ojedinelých zatúlancov či odvážlivcov, pokúšajúcich sa na ihrisku o náznaky futbalu. Počas dňa sa pod prístrešie tribúny zatúlal bezprizorný párik a zvolil si jej závetrie pre milostný akt. Adam si takto skrátil čas aj nedobrovoľným voyerstvom. Podvečer okolité zvuky utíchli a dedina Prejta sa ponorila do nemej apatie, ľudia sa stiahli do krčiem alebo pred televízory. Adam si natrel tvár maskovacím krémom, bavlnenú čiernu čiapku si stiahol do čela a hľadal čo najvhodnejšiu polohu pre rozloženie ostreľovačky. Opatrne vytiahol Carmillu a oprel hlaveň o rám fasády. Zistil, že medzi kovovým priečelím a stúpajúcou strechou bolo dostatok priestoru, problém však vznikol, keď sa chcel nohami zaprieť. Klzký a nestály plech zvlnenej strechy mu neposkytoval pevné miesto, aby sa mohol pokojne sústrediť na mierenie. Opäť sa mu pred očami vynorilo detstvo; spomenul si, ako na pieskovisku pred panelákom súperil s kamarátmi, či udrží rovnováhu na šmykľavke, keď na ňu liezol z opačnej strany. Vyhrával ten, kto vydržal najdlhšie. Tentoraz však bolo treba okrem rovnováhy udržať priesečník puškohľadu na cieli. Netrvalo dlho, aby zistil náročnosť svojho predsavzatia. Snažil sa zamerať na zadné svetlo Haberovho automobilu, ale pohľad v okulári sa neposlušne hýbal zo strany na stranu a červený svietiaci plast svetiel si veselo premával krížikom v šošovke ako modelka po móle. Čím dlhšie sa Adam snažil sústrediť sa a utíšiť rozkývanú hlaveň, tým menej sa mu to darilo. Trpko si povzdychol, zložil zbraň a oprel ju o brašnu. Povystieral sa, postupne si pretiahol ruky i nohy, snažil sa uvoľniť celé telo. Opäť položil zbraň na hranu fasády a zacielil.

Prvé sekundy zostal obraz perfektne nehybný, potom sa však znovu rozkýval. Vrátil ostreľovačku na miesto, vystrel pred seba ruku a zahľadel sa na končeky prstov. Všimol si, ako sa chveli. V tej chvíli si uvedomil, že sa mu nechvela len ruka. Striasalo ho po celom tele. Po čele mu stekal horúci pot a chrbtom preletel náznak zimnice. Do Haberovho očakávaného odchodu zostávala ešte polhodina. Ojedinelé kvapky vody postupne zhustli na dážď.

Adam skúmal hodinky. Ostávalo mu ešte desať minút, rozfázovaný posun ručičky na ciferníku mu chvíľami splýval do plynulého pohybu. Zdalo sa mu, že jeho zdravotný stav sa zhoršuje zo sekundy na sekundu. V taške rýchlo nahmatal tabletky vitamínu C a guarany. Zopár si nasypal do dlane, časť prehltol, zvyšok rozhrýzol. Ostrá, kyslá chuť ho trochu prebrala a zahnala malátnosť. Zavrel oči, snažil sa pravidelne dýchať a zmobilizovať zvyšok energie. Potom vzal, tak nežne ako len vedel, Carmillu opäť do náruče a opatrne ju oprel o mantinel. Držal ju úplne zľahka, aby mu nevypadla, ale zároveň aby sa mu nezačali triasť ruky. Pritisol bradu na lícnicu a oko priložil na okulár. Habera vyšiel z vchodu presne na minútu. Zastal pod strieškou a rozprestrel neveľký čierny dáždnik. Chvíľu spod neho sledoval počasie, potom podišiel k autu. Adam zacielil na okno vodiča a čakal. Habera sa však zastavil pri zadných dverách. Adam posunul hlaveň a zastihol ho, ako sa skláňal nad sedadlom, zapierajúc sa ľavou ruku o otvorené dvere a vykrivene ňou držal kymácajúci sa dáždnik. Vietor mu nadvihol spodný okraj nezapnutého sivého kabáta, udieral ním do dreveného čalúnenia dverí auta a stieral vodu stekajúcu po blatníku. Adam nedokázal presne odhadnúť, na ktorú časť tela mieriť, preto počkal, kedy podnikateľ vytiahne hlavu a narovná sa. Obraz v okulári sa zachvel. Adam sa rozhodol neváhať. Stlačil spúšť. Rachot nadzvukového projektilu prerušil hrmenie približujúcej sa búrky. Rýchlo však zanikol v hukote bubnujúceho dažďa. Minul...