To prejde

„Čo by si povedal, keby sme si kúpili psa?“ zaskočila ma Sofi v jeden večer.

„Sofi, chceš, aby nás odtiaľto vyhnali svinským krokom?“

„Ale veď pani Kobielska tu mala mačku.“

„Mačka je niečo iné.“

„V čom?“

„Neviem, netreba ju venčiť, nepúšťa chlpy a nevyšpiní sa na koberec.“

„Ten pes je už vychovaný!“

„Sofi, na čo ma pripravuješ?“

„Má dvanásť týždňov a zajtra si poňho môžeme ísť. Uvidíš, zamiluješ sa. Áno? Pôjdeš so mnou? Nikdy som nemohla mať... nikdy som nemala psa.“

Mal som pocit, že Sofi doháňa celé svoje detstvo, celý svoj život. Nočné nájazdy do chladničky, pírsing v obočí, krátky chlapčenský účes, tetovanie nad členkom a teraz dokonca šteňa. To všetko stihla za pár dní nášho spoločného bývania a to všetko kričalo Konečne si môžem robiť, čo chcem! 

* 

Na druhý deň sme išli pozrieť šteňa. Sofi mala pravdu, zamiloval som sa na prvý pohľad. Keď nám majiteľka otvorila miestnosť, v ktorej boli štence, a ja som ho uzrel v debničke rozospatého a zamračeného, vedel som, že už nikdy nebudem chcieť iného psa ako šar-peja. Sofi cmukla a on sa preškrabal cez okraj debničky, prigúľal sa k nám, položil si hlavu na moju tenisku a zaspal. 

Bolo rozhodnuté.

* 

Na šteňatách a deťoch ma fascinuje, že vedia zaspať hocikedy a hocikde. Muff bol v tejto disciplíne absolútny borec. Spal na dlážke, spal na topánkach, spal na časopisoch, raz som ho dokonca našiel spať v otvorenej skrinke na topánky. Podľa rodokmeňa sa volal Tchang Tchaj-cung, čo našťastie od malička dôsledne ignoroval. Istý čas počúval na Nie-prosím-na počítač-nieee! alebo Ty-kokos-zase-mi-sedí-na-lodičkách!, až kým sme neprišli na to, že sa mu najviac páči meno pripomínajúce čokoládové muffiny, ktoré Sofi kupovala každý deň v Tescu a pre ktoré bol ochotný naučiť sa všetky smiešne povely, ktoré od neho vyžadovala. 

Vybral si nielen nás, ale aj svoje meno. 

Muff.