Beatrix Zaťková: Všetci sme súčasťou mraveniska plného originálnych príbehov

Predstavíte sa našim čitateľom?

Vlám sa Beatrix Zaťková, žijem a pracujem v Nitre. V roku 2019 mi vyšla vo Vydavateľstve Motýľ moja prvotina Podivuhodná kniha, ktorá vyčistila mora a od tej doby tri ďalšie romány. Určené sú predovšetkým ženám, ale pretože sú plné rozmanitých príbehov, siahnu po nich častokrát aj muži.

Čo nesmie žiadnej vašej knihe chýbať?

Predovšetkým príbeh, ktorý sa košatí, graduje a v závere sa prekvapivo ukončí. Základom dobrého románu je zakaždým pestrá paleta postáv - mladí ľudia a zároveň deti aj seniori, pretože my všetci sme súčasťou tohto mraveniska plného originálnych príbehov. No a samozrejme humor, ktorý je poznávacím znamením mojich kníh. Často píšem o ťažkých témach, no dávkou humoru ich vždy odľahčím a tým ich urobím ľahšie prijateľnými.

Vaša najnovšia kniha nesie názov Dva svety. Mohli by ste v skratke popísať jej dej?

Dej knihy Dva svety sa odohráva v neďalekej budúcnosti. V jedno ráno sa udeje zvláštna neočakávaná udalosť, ktorá poznačí životy ľudí naprieč celým svetom. Milión ľudí upadne v jednu minútu a sekundu do kómy, ktorej príčina bude neznáma. Hlavná hrdinka knihy, mladá policajtka Líza tak náhle príde o milovaného manžela a jej syn Leo o otca. Po dvoch rokoch samoty a trápenia sa Líza zoznamuje s Alexom, ktorý v to nešťastné ráno prišiel o manželku. Rovnaký osud ich spojí a vzájomné sympatie sa začnú pomaly meniť na zakázanú lásku. Líza neúnavným pátraním zisťuje, že podivný spánok ich najbližších nezavinila náhoda. Stopy vedú do najvyšších kruhov a sama sa tak ocitá v nebezpečenstve. Ako sa tento príbeh skončí, aká je príčina kómy a či sa cesty Lízy a Alexa napokon spoja, čitateľom prezradí môj nový titul Dva svety.

Zažili ste aj vy sama niekedy pocit hlbokej samoty a odlúčenia?

Veru áno. Môj manžel dlhé roky pracoval na výletných lodiach, kde trávil prevažnú časť svojho života. Náš život sa skladal z lúčení a opätovných stretnutí, čas odlúčenia bol ťažký a predovšetkým veľmi smutný. Možno práve preto som nemala žiaden problém opísať vnútorné pocity mladej ženy, ktorej manžel leží dlhodobo v kóme. Ona to však mala omnoho ťažšie, pretože nevedela, či sa jej manžel niekedy z tých diaľav vôbec vráti.

Dej románu sa odohráva v neďalekej budúcnosti. Odkiaľ ste čerpali inšpiráciu?

To nebolo vôbec zložité. Žijeme v pretechnizovanej dobe, bez moderných technológií si nedokážeme predstaviť život a čo sa týka spoločenského poriadku, prechádzame taktiež turbulentnými zmenami. V knihe som nespomenula nič, čo by tu už dnes nebolo. Snažila som sa načrtnúť, kam nás môže náš spôsob života a myslenia doviesť, ak nezačneme byť opatrní a že aj tie najprospešnejšie veci sa ľahko môžu obrátiť proti nám ak budú zneužité ľuďmi bažiacimi po moci a ovládaní druhých. Naša závislosť od techniky zároveň prináša mnohé nebezpečenstvá, prehlbuje priepasť medzi ľuďmi a oberá ich o spontánnosť a slobodu. Presne to sa stalo hlavným hrdinom knihy Dva svety.

Ako do tohto prostredia zapadajú Líza s Alexom?

Ľahké to veru nemajú. Predstavte si, že by váš partner, alebo partnerka upadli v jeden moment do kómy, ktorej príčinu vám nikto nedokáže vysvetliť. Dlhé dva roky žijete v smútku, samote, neistote, s námahou vychovávate deti a vôbec netušíte, či sa so svojou láskou ešte niekedy zvítate. V tomto rozpoložení sa zoznámite s niekým, kto prežíva presne to isté čo vy, navzájom sa chápete, dodávate si silu až sa medzi vami vytvorí čosi viac. Ako si s tým poradíte, ako sa rozhodnete? Oddáte sa novému vzťahu, alebo zostanete verní svojmu partnerovi, ktorý sa možno už nikdy nezobudí?

Čo by ste románom Dva svety chceli odkázať vašim čitateľom?

Chcela by som ich predovšetkým vyzvať na veľkú opatrnosť. Žijeme v dobe, ktorá je síce technicky mimoriadne rozvinutá, no vzhľadom na to, že každá minca má dve strany, nás oberá o vzájomnú blízkosť, spolupatričnosť a láskavosť. Priepasť sa prehlbuje, človek človeku sa vzďaľuje a z toho vyplývajú veľké nebezpečenstvá, pred ktorými zatvárame oči, pretože sa nechceme vzdať nášho životného štýlu. Budúcnosť nám proste chystá pasce a je len na nás, či do nich spadneme.

Ako dlho vám trvá napísať knihu?

Knihu píšem rok. Snažím sa pracovať kontinuálne, neznášam dlhé pauzy, pretože ma vytrhnú zo sveta príbehu a odlúčia od jeho hrdinov. Najradšej mám prvé stránky a predovšetkým záver, ktorý musí byť prekvapivý a snažím sa aby v čitateľovi zanechal pocit, ktorý sa objaví vždy, keď si na knihu spomenie.

Na čom pracujete v súčasnosti?

Priznám sa, že už mám rozpracovaný ďalší román. Odohráva sa v súčasnosti, na malom predmestí, uprostred slepej ulice so šiestimi domami, ktorých obyvateľov spojila tragická udalosť a náhle odkryla tajomstvá starostlivo ukryté pod nánosmi času. A pretože som rozprávačka príbehov, aj tento bude farbistý, plný zvratov a ľudských emócií.

Čo by ste čitateľom odkázali?

Aby neprestávali čítať. Aby na tomto svete udržiavali tú nádhernú interakciu medzi spisovateľom a čitateľom.