Leigh Howardová a duchovia z panstva Simmons-Pierce

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Kapitola prvá

Leigh sa cítila ako psík z útulku, keď ho ukazujú novým majiteľom. Len pred chvíľou sa viezla v limuzíne, ktorá prešla cez niečo, čo by dokázala opísať jedine ako bránu do hradu. Keď vyšli spod kamenného oblúka, zbadala strážnu vežu a na múre si všimla rad zbraní. Obrátila sa dozadu a cez okno sledovala stráže, ako za ňou zatvárajú železné vráta. Namiesto drôtených košieľ a mečov mali títo muži na sebe dizajnové obleky s pištoľami schovanými pod bundami.

Znova sa otočila a hľadela pred seba. Jej otec bol policajt a naučil ju o zbraniach viac, než ovládala väčšina dospelákov. Viackrát ju vzal na strelnicu, takže vedela čertovsky dobre strieľať. Ten nadbytok zbraní nazhromaždený na jednom mieste spôsobil, že dýchala plytko, s náznakmi paniky. Pozrela sa hore a vspätnom zrkadle zbadala svoj odraz, ako si ohrýza necht na palci. Prsty zrolovala do pästí a zložila ich do lona.

Veľkému čiernemu autu trvalo päť minút, kým sa od brány dostalo k panstvu, pričom si udržiavalo stabilnú rýchlosť päťdesiat kilometrov za hodinu. Skontrolovala to na tachometri. Počítala. Päťdesiat kilometrov za hodinu znamená približne osemsto metrov za minútu. Päť minút znamená štyri kilometre a niečo. Príjazdová cesta, ak to tak volali ľudia typu Simmonsovcov-Piercovcov, mala teda okolo štyroch kilometrov.

Teraz stála pred svojou novou rodinou a čakala, kým nad ňou vynesú súd. Keď si ju prezerali, v očiach im videla pochybnosť a váhanie. Zízali na jej dlhú čiernu ofinu, ktorá jej v divokom chuchvalci prekrývala oči, vytíčala spod uší a zužovala sa až nad šijou. Nepomohlo ani to, že nenosila make-up anilak na nechty. Vlastne nemala žiadne nechty, ktoré by stáli za reč. Ohrýzla si ich až do živého.

Oblečená v deravých džínsoch a v batikovanej mikine si predstavovala svojho príbuzného Tristina Simmonsa, jeho ženu Peg a ich dcéru Myru, ako sa sami seba v duchu pýtajú: „Bude ohrýzať aj nábytok alebo čúrať na rohožku?“

Leigh nezvládala pozerať sa im do očí. Líca jej horeli v rozpakoch, sústredila sa na modré čmáranice, ktorými si pokreslila červené tenisky. „Nedokážem vám dostatočne poďakovať za to, že ste ma vzali k sebe, pani Simmonsová, zamrmlala v snahe zbaviť sa tejto tichej prehliadky.

„Prosím ťa, zašveholila lady z panstva, „volaj ma teta Peggy. Alebo len Peg, ak ti to tak vyhovuje“

Leigh sa pozrela na hrad pred nimi. Pokiaľ jej bolo známe, toto bolich dom. Obrovitánsky. Starý. Postavený z obrovských sivých kamenných blokov s drobnými lesklými šupinkami, ktoré žiarili ako rozbité sklo v odkvape. Približne dve storočia, možno aj viac, sa po múroch šplhal zelený brečtan a stále nebol ešte aniv polovici.

Tristin k nej pristúpil, aby sa na hrad pozrel spolu s ňou. „Pôsobivé, však? Dedičné sídlo rodiny Simmonsovej-Piercovej.

Pohol rukou v hrdom geste. „Väčšinu americkej histórie stál tento dom uprostred diania. Prezidenti tu podpisovali dohody. Generáli tu rozvíjali bojové plány. Špióni intrigovali. Filantropi tancovali. Tento dom nie je poctou dejinám. On je dejinami.“

„Oco, teraz na nič z toho nie je čas. Som si istá, že Leigh oveľa viac zaujíma jej budúcnosť než minulosť nášho domova“

Leigh sa otočila a usmiala sa na Myru Simmonsovú. Sesternicu Myru.

Všetci boli príbuzní. Myra. Peg. Tristin. Veľmi vzdialení. Leighina cynická stránka - jej jediná stránka — jej napovedala, že Peg a Tristin prijali tituly „teta“ a „strýko“ len preto, aby to pôsobilo formálnejšie. Boli tu šéfovia. Oni budú o všetkom rozhodovať.