Osada

Na nehostinnej planéte mimo hlavných trás stroskotala vesmírna loď Pól. Členov posádky, ktorí prežili, privítala nehostinná, studená planéta, kde bola neustála hmla, dážď, hmla, zimy boli veľmi kruté a studené a v lete bolo slnko vidieť len ako jasnejšiu šmuhu v inak sivej oblohe. Ale planéta okrem mizerného počasia privíta ľudí aj živočíchmi a rastlinami, ktoré ich chcú na každom kroku zraniť, zabiť, zožrať. Posádka musí loď opustiť, lebo je zamorená radiáciou. Stroskotajú v horách, kde je stále zima, preto sa vydajú dolu na nížinu. V nepriateľskom svete, kde je nedostatok potravín, založia maličkú osadu a snažia sa prežiť. Stále čakajú na záchranu. Ale s pribúdajúcimi rokmi, hrobmi tých, ktorých planéta zabila a mladými, ktorí sú už deťmi tejto planéty a zem poznajú len z rozprávania, je to stále ťažšie. Členovia posádky sa to však deťom a mladým neustále snažia pripomínať. Vravia im o stroskotanej lodi, ktorá je však pre nich len mýtom. Neveria v zázračné technické vymoženosti, snažia sa len prežiť v nepriateľskom prostredí. Celé spoločenstvo trpí chorobami a hlavne podvýživou. V tomto prostredí vyrastajú dvaja mladí chlapci – Oleg a Dick. Dve rozdielne povahy, dva rôzne pohľady na život. Oleg nasáva vedomosti a učí sa o Zemi a jej vymoženostiach, chcel by sa tam vrátiť, nie je však veľmi obratný a nedokáže sa pohybovať v lese tak, ako Dick. Ten je rodeným lovcom, Zem je pre neho len niečím vzdialeným a neskutočným. Je spokojný sám so sebou a nič nechce meniť. Oleg je však ten, čo rozmýšľa a má vízie. Spisovateľovi sa na týchto dvoch postavách podarilo krásne ukázať rozdiel akoby dvoch svetov. Oleg sa nechce zmieriť so svojim životom a učí sa, sníva, aby sa dostal ďalej, chce zostať na úrovni tej civilizácie, z ktorej prišiel. Dick je divoch, v prostredí v ktorom žije je uznávaný, preto nechce do sveta, o ktorom sníva Oleg. Marianka je mladé dievča, ktorá má blízko k Olegovi. Tiež sa rada vzdeláva a pozná veľmi dobre bylinky, robí z nich odvary a lieči ľudí. Celkovo sa osada delí na také dve skupiny. Jednu tvoria členovia posádky Pól, ktorí nedajú mladým zabudnúť na Zem a učia ich. A druhá skupina sú mladí, ktorí pri stroskotaní boli mal deti, alebo už sa narodili po stroskotaní a považujú osadu za svoj domov. Rozprávanie o Zemi už považujú ako za rozprávku. Do tohto sa starší rozhodnú, že sa po prvýkrát po stroskotaní vyberú k Pólu. Na výpravu pôjde práve Olega. Cítia, že jedine on to dokáže, lebo rozmýšľa inak. K lodi sa však treba dostať cez nepriateľský les, tak ide s ním aj Dick – ten je zárukou toho, že prežijú a ide s nimi aj Mariana. Po strastiplnej ceste sa dostanú k Pólu. Oleg je nadšený, veril v to, Dick zisťuje, že to nie je mýtus. Do osady sa vrátia s cenným nákladom vecí z lode. A začnú plánovať, ako by sa mohli spojiť cez jej vysielačku s niektorou z kozmických lodí. Na to však treba opraviť vysielačku. Oleg sa to začne učiť. Musia prečkať zimu a v lete sa opäť vyberú k lodi. Medzitým Oleg príde na nápad spraviť teplovzdušný balón. Ľudia to odmietajú, jeho tvrdohlavosť slávi úspech. A oni prvýkrát uvidia ako vyzerá obloha a hviezdy. Je to pre nich sviatok. Oleg ich postupne totiž berie so sebou a stúpa s nimi nad oblaky. Pri takomto jednom výstupe zazrú automatickú sondu. Zhodnú sa na tom, že na planéte asi pristála iná posádka a musia sa s ňou za každú cenu spojiť. Oleg ich chce ísť hľadať balónom. Starší však rozhodnú, že s balónom pôjde Dick, Mariana a malý Kazik, také dieťa divočiny, preto ho aj volajú Maugli. V osade je to tiché chlapča, ale v lese sa mení na veľmi šikovného a odvážneho chlapca, ktorý rozumie lesu a jeho nástrahám. Oleg aj napriek tomu, že to cíti ako krivdu, sa vydá s otcom Mariany k Pólu. Na planéte naozaj pristála prieskumná loď s trojčlennou posádkou. Po veľmi nebezpečnej ceste balónom, keď malý Kazik skoro príde o život, sa predsa len stroskotanci a posádka prieskumnej lode stretnú. Keď prídu do osady, posádka tam vidí podvyživených divochov, špinavé a otrhané deti. Vydajú sa hľadať aj Olega s jeho spoločníkom. Nájdu ich práve včas. Potácajú sa priesmykom a obaja majú snežnú slepotu.

Veľmi dobre napísaná kniha. Pekné postavy, na ktorých je vidno, ako sa ľudia dokážu prispôsobiť a to, čo jedni považujú za živorenie, druhí majú za prirodzený život. Čas postupne zahmlieva skutočnosti ktoré boli, až ich tí, čo to nezažili, začnú považovať za niečo neskutočné. Koľko potrebuje človek v divočine, aby sa z neho stal z pokoriteľa vesmíru opäť divoch? to ale aj čítanie o sile ducha človeka a jeho vôľi nevzdať sa a bojovať za svoje sny. Všetky hlavné postavy knihy (a je ich dosť) majú svoj pekný vnútorný život, svoje sny aj sklamania. Spisovateľ veľmi pekne opísal rôzne nástrahy cudzej planéty – snežné blchy, ktorých poštípanie spôsobovalo šialenstvo, semená stepných bežcov, ktoré poznačili jazvami tvár skoro každého človeka, zviera, ktoré nazvali osadníci kozou, plívala – zviera, ktoré pľuvalo lepidlo a veľa iných čudesných tvorov a rastlín. Dej sa striedavo odohráva v osade a niečo sa odohráva aj medzi prieskumníkmi, kde tiež vládne určité napätie vyplývajúce z toho, že sú to dve ženy a muž. Dej má spád, nápaditosť, originalitu. Kniha sa veľmi dobre číta, nie je to sci-fi nabité technickými vecami a opismi, skorej sa zameriava na vzťahy a snahu prežiť v cudzom prostredí. Je to taká dobrá, stará klasika ruských spisovateľov tohto žánru. Odporúčam milovníkom sci-fi.