Ozvem sa, keď budem šťastná

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Sedem rokov.

Dá sa vôbec takto nudne žiť celých sedem rokov?

A celý život?

Dá sa to vydržať?

Tušila som, že niečo nerobím dobre, že toto mi na celý život nevystačí.

Každý deň bol rovnaký. Ráno rýchla sprcha, raňajky, sterilný otcovský bozk na čelo od manžela, ktorý medzitým postúpil v práci na zodpovedné miesto. Odchod každý svojou cestou, celý deň v robote. Na rozdiel odo mňa on sa v práci cítil fantasticky. Ja som každý deň pretrpela.

Ešteže tam bola starká. Bola, ale už nie je. V zime ochorela, pretože si nedala povedať, a kým som bola v škole, odhadzovala sneh. Pošmykla sa, zlomila si nohu. Nezrastalo sa jej to, ležala a ležala, strácala sa nám pred očami.

Jedného dňa tichučko zaspala a zobudila sa až na druhom brehu.

Tam, kde ju nič netrápilo a nebolelo. Odišla za svojou dcérkou. Tie dva mesiace, čo strávila v posteli, som s ňou bola veľmi často. Pomáhala som jej so všetkým, keď opatrovateľka popoludní odišla. Často sme sa rozprávali, dozvedela som sa o celej rodine veľa pikantných historiek.

Koľko bolo v tej drobnej zošúverenej žene humoru a najmä lásky! Celý život si ju ukladala, šetrila a nakoniec ju takmer nemala komu dať. Ešteže som tu bola ja, sirota, ktorá nevedela, čo je skutočným obsahom obyčajného slova ľúbim ťa.

Vyliala všetko, čo v nej bolo, v posledné dni svojho života do môjho srdca. Keď sa ma prvý raz opýtala, čo cítim, keď sa dívam na svojho muža, zneistela som.

„Čo by som mala cítiť? Patríme k sebe. To je všetko.“

„Dušička, zatočila sa ti niekedy hlava zo života? Nie zo starostí, ale zo šťastia, z lásky?“

„Neviem. Asi nie. Nespomínam si na nič také.“

Nechápala som, čo sa ma pýta.

„Bilo ti srdce pri pohľade na Denisa tak, akoby išlo vyskočiť z hrude?“

„Nie. Ale ja ho mám rada!“

„Nikdy? Ani za začiatku, keď ste spolu len randili?“

„Ale, starká, veď to tak nemusí byť! My sme si rozumeli, mali sme sa vždy o čom porozprávať…“

Zadívala sa na mňa a z milej tváre, ktorú pretínali hlboké vrásky, som vyčítala jednoznačné – Božinku, ty si ale hlúpučká!

„Dušička, toto nie je dobré. Vy nežijete ako muž a žena, vy žijete ako cudzí ľudia. Akoby ste spolu boli za trest. Medzi vami niet lásky. Myslím skutočnej, partnerskej lásky.“

„Starká, čo to vravíte? Veď žijeme slušne, obaja pracujeme, nehádame sa.“

„Ako dva roboty žijete, moja, medzi vami je toľko citu ako v kuse kameňa. Veď to vidím. Ten chlapec nevie dávať lásku. A ty by si ju potrebovala, aby si sa uvoľnila, rozkvitla, aby sa z teba konečne stala žena. Tvoj kvet sa ešte neotvoril, si ako dieťa. Nevedomé, neprebudené.“

Nepočúvalo sa to príjemne. Tušila som, že má pravdu. Už som to dávno vedela, len som si to nechcela priznať. Ale podstatu som nechápala. Ani som nemohla.

Cítila som sa prázdne, chladno a zbytočne.

Keď som si predstavila, že takto budem žiť ešte päťdesiat rokov, nebolo to príjemné. A najhoršie bolo, že som vlastne ani nevedela povedať, ako by sa môj život mal zmeniť. Veď Denis bol naozaj slušný chlap.

Ibaže bol suchár.

Tak veľmi som sa snažila, chcela som mať perfektný život.

„Čo by som mala urobiť, aby to bolo v poriadku? Poraďte mi, starká.“ Tú prosbu som myslela vážne a úprimne som bola pripravená zabojovať.

„Dušinka, ak medzi vami nebola láska na začiatku, tak umelo ju nevyvoláš. Môžeš sa snažiť, koľko chceš, ani čary ti ju nezaručia. Ak nie je medzi vami úcta, ani tú si nevydobyješ. Manželstvo znamená, že obaja pracujú na tom, aby bolo dobré. Vy nerobíte nič. Neochraňujete svoj cit, lebo medzi vami žiadny nie je. Vy ste ako obchodní partneri. Ty si si, skrátka, nevybrala vhodného muža pre seba. Darmo sa hráš na drsnú, máš citlivé srdiečko. Vycítila som to okamžite a vedela som, že pri našom Deniskovi nebudeš šťastná. Neviem, čo je to za chlapa, keď je taký studený. Ale nepatrí sa, aby som ťa nahovárala, aby si od neho odišla. Som už stará a jednou nohou v hrobe, tak ti aspoň hovorím, čo a ako vidím. Pýtaj sa sama seba, či budeš vládať takto prežiť celý život. Si ešte mladá, môžeš to zmeniť. Potrebuješ niekoho, kto tvoje srdiečko roztopí, ukáže mu, že sa nemusí báť ľúbiť. Máš len v sebe obrovský strach. Ale život je krásny, treba si ho užívať. To, že tu tvoji rodičia neboli, neznamenalo, že ťa neľúbili. Nemáš sa za čo trestať,“ hovorila a v jej očiach bol súcit.

Ľutovala ma za to, že som sa dobrovoľne rozhodla žiť v kobke, bez svetla, bez radosti.

A za čo sa ja vlastne trestám?

Kedy som sa ja vlastne naposledy zasmiala?

Nespomeniem si, rovnako ako ani na to, čo ma teší, z čoho sa mi úži dych, rozbúši srdce…

Som nažive, ale nežijem.

Načo mi je takáto existencia?

Vegetujem ako mŕtvola, ktorá len omylom zostala vo svete živých.

Starká má pravdu, záleží na mne, či to takto zostane, alebo s tým niečo urobím.

Nechcela som spraviť žiadne rezolútne rozhodnutia. Všetko si treba premyslieť a možno aj chvíľku počkať. Čo keby sa predsa niečo zmenilo?

Keď starká vydýchla posledný raz, bola som s ňou iba ja. Denis bol zasa v práci.

Ako inak… Dialo sa tam niečo mimoriadne dôležité, spúšťali nejakú novú linku.

Vetchá starenka ma držala za ruku a bola pokojná, zmierená s tým, čo prichádza. V duchu som jej závidela. Jej život nebol síce ľahký, ale prežila aj krásne veci a napriek všetkým ťažkostiam, ktoré musela zvládnuť, prežila krásnu púť po zemi.

Pochopila, čo je podstatné, a to sa nepodarí každému.

Kiež by sa to podarilo aj mne…

A ešte som jej závidela, že odchádza. Hneď by som ponúkla svoju dušu namiesto tej jej. Nebola som veriaca, ale vedela som, že to je rúhanie, a nikdy by som si sama na život nesiahla. Bola som odsúdená na život, tak si ho odtrpím. Starká mala na tvári úsmev. Kým vládala, držala oči otvorené a dívala sa do tých mojich.

Akoby mi ešte raz chcela povedať – Dievča, spamätaj sa! Potom zovretie ruky povolilo, oči sa zavreli a ona vydýchla posledný raz.

Ticho som sa rozplakala.

Jediná duša na svete, čo mi rozumela, odišla.

Cudzia stará žena, ktorá sa mi aspoň na krátky čas stala rodinou, mi dala viac ako ktokoľvek iný. Až som sa hanbila, že mi je za ňou tak smutno. Oveľa smutnejšie ako za vlastnými rodičmi. Musela som si nahlas povedať – Neblázni, veď si o nich prišla ako malé dieťa. Keby si s nimi vyrastala a tá tragédia by sa stala o pár rokov neskôr, revala by si za nimi ako divá.

Hnusný, hnusný, hnusný život!

Dom zostal tichý a prázdny.

Pohreb bol, tak ako všetko v tejto rodine, studený a formálny. Všetci sa tvárili, že je všetko v poriadku, že sa nič strašné nestalo, že len zomrela jedna stará žena.

Veľmi ma to bolelo. Mňa, cudziu osobu, zasiahla jej smrť viac ako jej jediného syna. Svokra sa tvárila, že má veľa vybavovačiek s pohrebom, a preto nemá čas smútiť, Denis s bratom boli ako psí ňufák, veď chlapi neplačú. Švagriná Vierka nemala k starkej žiadny vzťah, pretože starká ju veľmi rýchlo odhadla a vedela, že je to mimoriadne jednoduché dievča, ktoré zvládne akurát tak vyrátať podľa tabuliek výplatu.

So starkou sa prišlo rozlúčiť zopár babičiek a nejakí vzdialení príbuzní, ktorých mená som si nezapamätala. Civilný obrad sa mi videl nedôstojný, pán, čo hral na elektrickom klavíri, vyzeral ako opitý a speváčka s natupírovaným nemoderným účesom spievala príšerne falošne. Prednášajúci si vybral z troch šablón rozlúčky text, čo bol vhodný pre starú ženu. Bolo to celé neosobné, chladné a to bolo najsmutnejšie.

Bolo mi to ľúto, toto si starká nezaslúžila.

Zvykla som si chodievať za ňou do cintorína aspoň raz za dva týždne. Telepaticky sme spolu komunikovali. Naše duše sa za života spojili a nerozdelili sa ani po tom, čo starká odišla. Nie vždy som presne rozumela, čo mi hovorí, stačilo mi, že ma upokojuje. Nahovárala som si, že ma ochráni pred všetkým zlým.