Schôdzka so smrťou

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

„Je ti jasné, že ju treba zabiť, však?“ 
Táto otázka akoby na okamih zavisla v pokojnom nočnom vzduchu a potom odplávala do temnoty k Mŕtvemu moru. 
Hercule Poirot s rukou na okennej kľučke na chvíľu zastal. Zamračil sa a rozhodným pohybom zavrel okno, aby nebezpečný nočný vzduch nevnikol do izby. Vychovali ho v presvedčení, že vzduch, ktorý je vonku, by mal ostať vonku, a nočný vzduch je pre človeka mimoriadne škodlivý. 
Dôkladne zatiahol závesy, a keď kráčal k posteli, chápavo sa usmial. 
„Je ti jasné, že ju treba zabiť, však?“ 
Je nepochybne zaujímavé začuť počas prvej noci v Jeruzaleme práve tieto slová, najmä ak ste detektív Hercule Poirot. 
„Kamkoľvek idem, vždy mi niečo pripomenie moju prácu,“ zamrmlal si sám pre seba. 
Opäť sa usmial, keď si spomenul na historku o spisovateľovi Anthonym Trollopovi. Počas plavby cez Atlantik Trollope náhodou začul, ako sa dvaja spolucestujúci zhovárajú o poslednej uverejnenej časti jeho najnovšej knihy, ktorá vychádzala na pokračovanie. 
„Bolo to veľmi dobré,“ tvrdil jeden. „Ale tej otravnej starej ženskej by sa mal zbaviť.“ 
Spisovateľ ich so širokým úsmevom oslovil: „Páni, veľmi pekne vám ďakujem! Hneď ju idem zabiť.“ 
Hercule Poirot uvažoval, pri akej príležitosti bola asi vyslovená veta, ktorú si práve vypočul. Azda išlo o knihu alebo divadelnú hru. S úsmevom si pomyslel: Možno tieto slová jedného dňa nadobudnú zlovestnejší význam. 
Spomenul si, že hlas, ktorý ich vyslovil, sa nervózne chvel, akoby jeho majiteľ prežíval silné nervové vypätie. Mužský hlas – alebo chlapčenský... 
Keď Hercule Poirot zhasínal svetlo pri posteli, v duchu si povedal: Ak ten hlas ešte budem počuť, určite ho spoznám. 

II 
S lakťami na parapete a hlavami tesne pri sebe hľadeli Raymond a Carol Boyntonovci do modrastej nočnej tmy. Raymond nervózne zopakoval: „Je ti jasné, že ju treba zabiť, však?“ 
Carol sa pomrvila. „To je strašné,“ povedala hlbokým, zachrípnutým hlasom. 
„Toto je oveľa horšie!“ 
„Nemyslím...“ 
„Takto to nemôže ísť ďalej, nemôže... Musíme niečo spraviť... A nič iné sa robiť nedá,“ vyhŕkol Raymond prudko. 
„Keby sme mohli ujsť...“ navrhla Carol nepresvedčivo. 
„Nemôžeme.“ Raymondov hlas bol beznádejný a prázdny. „Carol, veď vieš, že nemôžeme.“ 
Dievča sa zachvelo. „Ja viem, Ray. Viem.“ 
Zrazu sa krátko, trpko zasmial. „Niekto by si pomyslel, že sme blázni, keď nie sme schopní odísť...“ 
„Možno sme!“ povedala Carol pomaly. 
„Asi máš pravdu. Možno naozaj sme. Alebo čoskoro budeme... Niekto by mohol povedať, že nám preskočilo, keď si tu len tak sedíme a pokojne plánujeme chladnokrvnú vraždu vlastnej matky!“ 
„Ona nie je naša matka!“ odvrkla Carol ostro. 
„Máš pravdu, nie je.“ 
Obaja sa odmlčali a potom sa Raymond nevzrušene spýtal: „Takže súhlasíš?“ 
Carol pevným hlasom odvetila: „Áno, myslím, že by mala zomrieť.“ 
Vtom sa z ničoho nič rozhovorila: „Je šialená. Som si istá, že je šialená. Keby nebola, nemohla by nás takto mučiť. Celé roky sme si vraveli: ‚Takto to predsa nemôže ísť ďalej.‘ No nikdy sa nič nezmenilo! Hovorili sme si: ‚Jedného dňa zomrie.‘ Ale stále žije! A podľa mňa ani nikdy nezomrie, ak ju...“ 
„Ak ju nezabijeme,“ dokončil Raymond rozhodne. 
„Áno.“ Rukami stisla parapetnú dosku. 
Brat pokračoval pokojným, chladným tónom. Jeho silné rozrušenie prezrádzalo len takmer nebadateľné chvenie v hlase. „Chápeš, prečo to musí urobiť jeden z nás, nie? Lennox musí brať ohľad na Nadine. A Jinny do toho nemôžeme zatiahnuť.“ 
Carol sa striasla. „Chuderka Jinny... Veľmi sa o ňu bojím.“ 
„Viem. Dosť sa to zhoršuje... Preto musíme rýchlo niečo podniknúť, kým sa načisto nezblázni.“ 
Carol odrazu vstala a z čela si odhrnula uvoľnený prameň gaštanových vlasov. „Ray,“ oslovila brata. „Nemyslíš si, že je to nesprávne, však?“ 
Odpovedal rovnako nezaujatým tónom ako doposiaľ: „Nie. Podľa mňa je to ako zabiť besného psa. Ak niečo svetu škodí, treba to zastaviť. A inak sa to nedá.“ 
„No aj tak nás pošlú na elektrické kreslo... Nedokážeme ľuďom vysvetliť, aká v skutočnosti je... Znelo by to neuveriteľne. Vieš, v podstate je všetko len v našej mysli!“ 
„Nikto sa nič nedozvie,“ ubezpečil sestru Raymond. „Mám plán. Všetko som premyslel. Nič sa nám nestane.“ 
Carol sa k nemu prudko otočila. „Ray, si akýsi iný. Niečo s tebou je... Ako si prišiel na ten nápad?“ 
„Prečo si myslíš, že som iný?“ Odvrátil hlavu a zahľadel sa do noci. 
„No, lebo... Ray, to pre to dievča z vlaku?“ 
„Nie, pravdaže nie – čo s tým má spoločné? Carol, netáraj nezmysly. Vráťme sa k...“ 
„K tvojmu plánu? Si si istý, že je to... dobrý plán?“ 
„Áno. Myslím, že áno. Samozrejme, musíme počkať na vhodnú príležitosť. A potom, ak všetko vyjde... budeme voľní. Všetci.“ 
„Voľní?“ Carol si krátko vzdychla. Zdvihla oči ku hviezdam. Vtom znenazdajky prepukla do trhavého plaču, až sa celá otriasala. 
„Carol, čo sa deje?“ 
Kŕčovito vzlykala: „Je to také krásne – noc, obloha, hviezdy... Keby sme mohli byť súčasťou toho všetkého. Keby sme len mohli byť ako ostatní ľudia, a nie takí, akí sme – čudní, zdeformovaní, nenormálni!“ 
„Ale veď budeme... Keď bude mŕtva, všetko bude, ako má byť.“ 
„Si si istý? Nie je už príliš neskoro? Nebudeme už navždy čudní, odlišní?“ 
„Nie, nie, nie!“ 
„Čo ak...“ 
„Carol, radšej by si nemala...“ 
Odstrčila ruku, ktorou ju chcel utíšiť. „Nie, som s tebou. Rozhodla som sa. Hlavne kvôli ostatným, najmä Jinny. Musíme ju zachrániť.“ 
Raymond sa na chvíľku odmlčal. „Takže, ideme do toho?“ 
„Áno!“ 
„Dobre. Poviem ti, čo som vymyslel.“ A sklonil sa k nej.