Piliere zeme

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

„Bude tam aj tá suka,“ povedala Williamova matka. „Som si istá, že tam bude.“

William sa zahľadel na nejasne sa črtajúcu fasádu kingsbridgeskej katedrály so zmesou obáv a túžby. Ak bude lady Aliena na trojkráľovej bohoslužbe, pre všetkých to bude vrcholne nepríjemné, no pri pomyslení, že ju znova uvidí, sa mu rozbúchalo srdce.

Cválali po ceste do Kingsbridgea, William s otcom na bojových kočoch, matka na krásnom cestovnom. Sprevádzali ich traja rytieri a traja paholkovia. Bol na nich úchvatný, takmer desivý pohľad, čo Williama tešilo; a sedliaci kráčajúci po ceste sa pred ich mohutnými kočmi rozpŕchli do priekop. No matka zúrila.

„Všetci o tom vedia, dokonca aj títo prekliati poddaní,“ precedila pomedzi zuby. „Všetci sa nám posmievajú. Kedy nevesta nie je nevestou? Keď je ženíchom William Hamleigh! Jedného sluhu som za tie slová dala zbičovať, ale to nepomohlo. Keby sa mi tá suka dostala do rúk, s radosťou by som ju zaživa odrala z kože, kožu zavesila na klinec a telo hodila vtákom.“

William si želal, aby prestala s tými rečami. Rodina bola ponížená a bola to jeho chyba – aspoň to tvrdila matka – a on nechcel, aby mu to pripomínali.

Precválali po rozheganom drevenom moste do dediny a odbočili na hlavnú ulicu zvažujúcu sa k priorstvu. Na severnej strane kostola už spásalo riedku trávu na cintoríne zo dvadsať, tridsať koní, no ani jeden nebol taký pekný ako kone Hamleighovcov. Zastali pred stajňou a odovzdali zvieratá do opatery paholkom z priorstva.

Trávnik prešli zoradení v šíku, William a jeho otec kráčajúci po matkinom boku každý z inej strany, rytieri za nimi a paholkovia na chvoste. Ľudia sa im vystupovali z cesty, no William si všimol, ako sa navzájom štuchajú a ukazujú na nich, a bol presvedčený, že si šepkajú o zrušenej svadbe. Ukradomky zaškúlil na matku a podľa jej zlovestného pohľadu vedel, že si myslí to isté.

Vošli do kostola.

William neznášal kostoly. Bola v nich zima a prítmie aj v najkrajšom počasí a tmavé kúty i nízke tunely bočných lodí vždy razili zatuchlinou. Ale najhoršie bolo, že kostoly mu pripomínali pekelné muky a on sa desil pekla.

Prešiel pohľadom po veriacich. Spočiatku v šere sotva rozoznal tváre. Zakrátko si naň jeho zrak privykol. Alienu nikde nevidel. Kráčali loďou dopredu. Zrejme neprišla. Uľavilo sa mu, a zároveň sa cítil podvedený. Potom ju zazrel a na okamih mu zamrelo srdce.

Bola v južnej časti hlavnej lode, skôr vpredu. Sprevádzal ju rytier, ktorého William nepoznal, a bola obklopená ozbrojencami a dvornými dámami. Bola k nemu obrátená chrbtom, no záplava tmavých kučeravých vlasov ho nenechala na pochybách. Len čo ju zbadal, obrátila sa a zazrel jemný oblúk líca a rovný panovačný nos. Jej takmer čierne oči spočinuli na Williamovi. Zastavil sa mu dych. Veľké tmavé oči sa pri pohľade na Williama ešte väčšmi rozšírili. Chcel na ňu pozrieť nevšímavo, akoby ju ani nevidel, no nevedel od nej odtrhnúť zrak. Túžil, aby sa naňho usmiala, hoci iba celkom nebadaným zdvihnutím kútikov plných perí, no sotva ho zdvorilo zobrala na vedomie. Mierne predklonil hlavu jej smerom – bolo to skôr kývnutie ako pozdrav. Tvár jej stuhla a znova sa obrátila dopredu.

Williama myklo ako od bolesti. Cítil sa ani odkopnutý pes a mal chuť schúliť sa do kúta, kde by ho nik nevidel. Obrátil sa na druhú stranu, uvažujúc, či niekto videl, ako si vymenili pohľady. Kráčal ďalej uličkou s rodičmi a uvedomoval si, že ľudia prenášajú pohľady z neho na Alienu, drgajú sa a šepocú. Díval sa priamo pred seba, aby sa vyhol ich očiam. Prinútil sa držať hlavu vysoko. Ako mi to mohla urobiť? uvažoval. Patríme k najvznešenejším rodinám v južnom Anglicku, a ona ma takto poníži! Tá predstava ho tak rozzúrila, že mal chuť vytasiť meč a na niekoho zaútočiť – na kohokoľvek.

Šerif zo Shiringu sa pozdravil s Williamovým otcom a potriasli si ruky. Ľudia sa odvrátili, hľadajúc si inú tému na šuškanie. William však neprestával zúriť. K Aliene prúdom prichádzali mladí šľachtici a klaňali sa jej. A ona sa na nich milo usmievala.

Začala sa bohoslužba. William uvažoval, ako sa všetko mohlo tak zbabrať. Gróf Bartholomew má syna, ktorý po čom zdedí titul, takže z dcéry môže mať jediný úžitok – získať spojenca. Aliena mala šestnásť rokov, bola panna a nedávala najavo záujem stať sa mníškou, preto sa predpokladalo, že bude nadšená sobášom so zdravým devätnásťročným vznešeným mužom. Veď politické úvahy jej otca mohli ľahko viesť k tomu, aby ju vydal za tučného capieho štyridsaťročného grófa, alebo dokonca za šesťdesiatročného plešivejúceho baróna.

Len čo uzavreli dohodu, Williamovi rodičia ju nedržali v tajnosti. Hrdo oznamovali novinu po celom okolí. Stretnutie medzi Williamom a Alienou všetci pokladali za formalitu – ako napokon vysvitlo, okrem Alieny.

Samozrejme, neboli si cudzí. William si ju pamätal z detstva. Vtedy mala potmehúdsku tvár so zdvihnutým nosom a neposlušné vlasy ostrihané nakrátko. Bola panovačná, zaťatá, bojovná a odvážna. Vždy organizovala detské hry, rozhodovala, čo sa budú hrať a kto bude s kým, rozsudzovala spory a vyhrávala. Fascinovala ho, no zároveň ju neznášal preto, ako dominovala v detských hrách. Vždy sa mu podarilo pokaziť jej hru a nakrátko sa stať stredobodom pozornosti. Jednoducho tým, že sa začal biť; ale zakrátko vždy znova získala kontrolu nad hrou a on sa cítil znemožnený, porazený, ohrdnutý, zlostil sa a zároveň ňou bol očarený – presne ako v tejto chvíli.

Po matkinej smrti veľa cestovala s otcom a William sa s ňou vídal málo. No stretli sa dosť často, aby si všimol, že z nej vyrástla neodolateľná mladá žena, a bol nadšený, keď sa dozvedel, že sa má stať jeho nevestou. Predpokladal, že sa zaňho vydá, či sa jej to bude páčiť alebo nie, no zašiel za ňou na návštevu so zámerom urobiť všetko, aby si vyzametal cestu pred oltár.

Aj keď bola panna, on už dávno nebol panic. Mnohé z dievčat, ktoré očaril, boli skoro rovnako pekné ako Aliena, hoci ani jedna nepochádzala z takej vznešenej rodiny. Zo skúsenosti vedel, že veľa dievčat upútal jeho drahý odev, bujaré kone a bezstarostnosť, s akou míňal peniaze na sladké víno a stužky; a keď sa mu naskytla príležitosť ostať s nimi osamote v stodole, zvyčajne mu napokon podľahli viac-menej dobrovoľne.

K dievčatám sa zvyčajne správal nevšímavo. Spočiatku ich držal v domnienke, že o ne nemá veľký záujem. No keď sa ocitol sám s Alienou, stratil všetok ostych. Mala oblečené jasnomodré hodvábne voľné, splývavé šaty, ale on myslel iba na telo pod nimi, ktoré zakrátko uvidí nahé, kedykoľvek sa mu zažiada. Našiel ju čítať knihu, čo bolo nezvyčajné zamestnanie pre ženu, ktorá nebola mníška. Opýtal sa jej, čo číta, v snahe odpútať myseľ od jej prsníkov, čo sa vzrušujúco dvíhali pod modrým hodvábom.

„Volá sa Alexandrova romanca. Je to príbeh o kráľovi Alexandrovi Veľkom a o tom, ako dobyl nádherné krajiny na východe, kde na viniči rastú drahé kamene a rastliny vedia rozprávať.“

William nechápal, ako môže človek márniť čas takými sprostosťami, no nič nepovedal. Namiesto toho porozprával Aliene o svojich koňoch, psoch a úspechoch v love, zápasení a rytierskych súbojoch. Nerobilo to na ňu taký dojem, ako čakal. Povedal jej aj o dome, čo pre nich stavia otec, a aby ju pripravil na budúce hospodárenie vo svojej domácnosti, stručne jej opísal, ako si to predstavuje. Mal pocit, že ho prestáva sledovať, hoci si nevedel vysvetliť prečo. Prisadol si k nej čo najbližšie, lebo ju chcel objať a obchytkať, aby zistil, či má prsia skutočne také veľké, ako sa mu zdá; no odtiahla sa od neho, prekrížila si ruky a nohy a zatvárila sa tak nevrlo, že sa musel vzdať svojho zámeru a uspokojiť s nádejou, že čoskoro s ňou bude môcť robiť, čo sa mu zapáči.

Kým však bol s ňou, nijako nenaznačila, aký rozruch zakrátko zapríčiní. Iba potichu povedala: „Myslím, že sa k sebe veľmi nehodíme,“ ale on to pokladal iba za prejav rozkošnej cudnosti a ubezpečil ju, že ona sa mu hodí dokonale. Netušil, že len čo vytiahne päty z jej domu, vrúti sa k otcovi a vyhlási, že sa zaňho nevydá, nič ju k tomu neprinúti, radšej vstúpi do kláštora, a aj keby ju dotiahli pred oltár v reťaziach, nedostanú z nej manželský sľub. Suka, pomyslel si William; suka. No nedarilo sa mu pozbierať toľko jedu, koľko ho fŕkalo z matkiných úst, keď sa zmieňovala o Aliene. On ju nechcel zodrať za živa z kože. On si túžil na ňu ľahnúť a bozkávať ju na ústa.

Trojkráľová bohoslužba sa skončila ohlásením biskupovej smrti. William dúfal, že správa konečne zatieni rozruch vyvolaný zrušenou svadbou. Procesia mníchov vyšla z kostola a medzi veriacimi sa cestou k východom rozprúdila vzrušená debata. Mnohí mali s biskupom materiálne aj duchovné zväzky – ako jeho nájomcovia alebo nájomcovia nájomcov, či ako robotníci na jeho pozemkoch – a všetci si kládli otázku, kto bude jeho nástupcom a či bude robiť nejaké zmeny. Smrť významného pána bola vždy nebezpečná pre tých, ktorým vládol.

William nasledoval rodičov hlavnou loďou a prekvapilo ho, keď si všimol, že sa k nim blíži arcidiakon Waleran. Rýchlo sa predieral pomedzi veriacich ako čierny pes po lúke plnej kráv; a ľudia sa presne ako kravy nervózne naňho obzerali ponad plecia a vystupovali sa mu z cesty. Sedliakov si vôbec nevšímal, zato s každým urodzenejším človekom prehodil zopár slov. Keď prišiel k Hamleighovcom, pozdravil sa s Williamovým otcom, nevzal na vedomie Williama a obrátil pozornosť na matku. „Je mi úprimne ľúto, že to manželstvo nevyšlo,“ prihovoril sa.

William očervenel. Vari si ten tĺk myslí, že je zdvorilý, keď s ním súcití?

Matka nebola o nič ochotnejšia rozoberať túto tému ako William. „Ja nikomu nič nezazlievam,“ klamala.

Waleran jej slová ignoroval. „O grófovi Bartholomewovi som sa dopočul niečo, čo by vás mohlo zaujímať,“ povedal. Stíšil hlas, aby ich nik nepočul, a William musel napínať sluch, aby zachytil jeho slová. „Gróf podľa všetkého nedodrží prísahu, čo zložil mŕtvemu kráľovi.“

Otec vyhlásil: „Bartholomew bol odjakživa zaťatý pokrytec.“

Waleran na nich útrpne pozrel. Chcel, aby počúvali, nie komentovali jeho slová. „Bartholomew a gróf Robert z Gloucestru neuznajú kráľa Stephena, ktorého, ako viete, podporuje cirkev aj baróni.“

William uvažoval, prečo arcidiakon hovorí o tejto bezvýznamnej roztržke. Otcovi zrejme zišlo na um to isté, lebo poznamenal: „Grófi však v tom smere nič nezmôžu.“

Po otcovej poznámke sa matka zatvárila rovnako netrpezlivo ako Waleran. „Počúvaj!“ zasipela na otca.

Waleran pokračoval: „Dopočul som sa, že plánujú povstanie a chcú dosadiť na trón Maud.“

William neveril vlastným ušiam. Je skutočne možné, že arcidiakon vyriekol také opovážlivé slová pokojným, vecným šepotom priamo tu, v hlavnej lodi kingsbridgeskej katedrály? Či je to pravda alebo nie, za to môže človek odvisnúť.

Aj otca to ohúrilo, no matka zamyslene poznamenala: „Robert z Gloucestru je Maudin nevlastný brat. To dáva zmysel.“

William sa čudoval, ako môže vecne hovoriť o takej poburujúcej novine. No bola veľmi múdra a takmer vždy mala pravdu.

Waleran povedal: „Každý, kto sa dokáže zbaviť grófa Bartholomewa a zastaviť povstanie, skôr ako vypukne, vyslúži si večnú vďaku kráľa Stephena a svätej matky cirkvi.“

„Skutočne?“ zahabkal omráčene otec, ale matka iba vševediaco prikyvovala.

„Bartholomew sa má vrátiť domov zajtra.“ Pri tých slovách Waleran zdvihol hlavu, akoby zachytil niečí pohľad. Potom pozrel znovu na matku a vyhlásil: „Myslel som si, že vás by to mohlo zaujímať zo všetkých najviac.“ Nato sa vzdialil a pozdravil s niekým iným.

William zízal za ním. Naozaj im chcel povedať iba to?

Williamovi rodičia pokračovali v ceste a on ich nasledoval popod klenutý portál na čerstvý vzduch. Všetci traja mlčali. Za posledných päť týždňov William počul kopu rečí o tom, kto by sa mal stať kráľom, no celú záležitosť pokladal za uzavretú, keď tri dni pred Vianocami Stephena korunovali vo Westminsterskom opátstve. Ale ak Waleran hovoril pravdu, otázka je znova otvorená. Lenže prečo Waleranovi tak záležalo na tom, aby sa to dozvedeli práve Hamleighovci?

Vykročili po trávniku k stajniam. Len čo sa ocitli bokom od zástupu pred kostolom a nik ich už nemohol počuť, otec vzrušene vydýchol: „To je ale šťastie! Človeka, ktorý urazil našu rodinu, pristihli pri vlastizrade!“

William nechápal, prečo je to také šťastie, no matka očividne áno, lebo súhlasne prikývla.

Otec pokračoval: „Stačí, ak naňho ukážeme hrotom meča, a skončí vo väzení, a potom odvisne na najbližšom strome.“

Na to William nepomyslel, ale odrazu mu svitlo. Ak je Bartholomew zradca, je správne zabiť ho. „Pomstíme sa mu!“ vybuchol. „A namiesto potrestania sa nám kráľ odmení!“ Opäť budú môcť zdvihnúť hlavy a…

„Somári sprostí!“ oborila sa naňho jedovato matka. „Slepí, tupí idioti! Takže vy by ste obesili Bartholomewa na najbližšom strome. Chcete vedieť, čo by stalo?“

Obaja mlčali. Keď bola v takom rozpoložení, bolo múdrejšie neodpovedať na jej otázky.

Matka pokračovala: „Robert z Gloucestru by poprel, že sa chystalo nejaké sprisahanie, objal by kráľa Stephena a odprisahal by mu vernosť; a to by bol koniec. A vás dvoch by obesili za vraždu.“

Williama striaslo. Predstava, že by odvisol, ho desila. Často o tom mával zlé sny. No bolo mu jasné, že matka má pravdu: kráľ bol zrejme presvedčený, alebo sa tak tváril, že nik by nemal odvahu vzoprieť sa mu; a neváhal by obetovať niekoľko životov, aby tomu dodal dôveryhodnosť.