Jediné dievča na svete

Po knihe Vzdelaná (Tara Westover) som sa opäť začítala do skutočného príbehu. Ak by som si neprečítala túto informáciu, tak by som spisovateľke zložila poklonu za neuveriteľne veľkú fantáziu. Knihu Jediné dievča na svete od Maude Julien som si prečítala len s veľkou dávkou sebazaprenia. Nie preto, že by bola zle napísaná, ale pre obsah. Takéto príbehy vždy vo mne zdvihnú vlnu odporu a stále sa pýtam, či je to možné v súčasnej dobe (alebo blízkej minulosti), v dobe keď pokrok, vzdelanie a naša možnosť poznania napredujú obrovskými skokmi. Príbeh sa odohral v civilizovanom Francúzsku a je príbehom samotnej spisovateľky.

(recenzia môže obsahovať spoilery)

Už začiatok je viac ako odpudzujúci. Maudin otec si (pravdepodobne) kúpil jej mamu, keď bola ešte dieťa, aby z nej vyrobil, pre seba, dokonalú ženu na porodenie jeho dokonalého potomka, ktorý sa ešte aj musel narodiť v deň jeho narodenín. Narodila sa Maude a začal sa pre ňu život, ktorý bol poznačený všetkým možným, len nie tým, čo robí deti šťastným. Trpela nedostatkom lásky, základných ľudských potrieb, týrali ju fyzicky a aj psychicky, ako dieťa nepoznala nehu, milé slovo, chýbali jej základné hygienické podmienky, normálna strava. Ak si niečo obľúbila, jej rodičia to použili proti nej, aby jej mohli ublížiť. A to všetko v mene toho, že ju „pripravovali“ na to, aby prežila koncentrák, aby prežila v zlých podmienkach, ktoré by mohli nastať.

Ako malé dieťa ju zatvárali do tmavej pivnice plnej hlodavcov, ktorých sa bála. Tak "posilňovali" jej osobnosť. Musela sedieť celú noc v tme na stoličke a nesmela sa oprieť (to sa považovalo za slabosť – oprieť sa na stoličke). A aby neklamala, musela nosiť na sebe oblečenie, na ktorom boli prišité malé zvončeky, ktoré aj pri najmenšom pohybe zvonili. Ak to rodičia začuli, nasledoval trest. Takýmito „výchovnými metódami“ mala svoj život naplnený, každú jeho minútu. Nemala na seba čas. Bola izolovaná od ostatného sveta, nepoznala nikoho, len pár ľudí, ktorí museli prichádzať do ich domu. Jeden z nich, údržbár a záhradník, ju ako malú zneužíval tým najodpornejším spôsobom. Bála sa to povedať rodičom, lebo by to považovali za prejav jej slabosti. A tak to dlhé roky trpela.

Nemohla spať, umývala sa len v studenej vode bez mydla a len chvíľu, budili ju v noci, okúpať sa mohla len vo vode po jej otcovi, ktorý si ale užíval výdobytky doby. Bielizeň si mohla vymeniť len raz za mesiac... A veľa, veľa drobností. Najodpornejšie bolo, ako musela každé ráno držať pred otcom nočník, ktorý potom šla vyliať do záchodu. A pritom jej otec sa považoval za nadčloveka. Veľmi, veľmi ťažko sato číta. Nemôžeme povedať, že vieme, čo Maude zažívala a ako sa cítila. Lebo sme to neprežili.

Spisovateľka ale našla v sebe silu a vymanila sa už ako dospelá z područia fanatického, sektárskeho otca, ktorý sám seba považoval za nadčloveka a teraz si žije svoj vlastný život. Ako psychologička pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli v takej situácii, ako ona. Stratila však rodičov, i keď v tomto prípade to považujem za šťastie.

Odporúčam prečítať. Uvedomíte si, aký nebezpečný je akýkoľvek fanatizmus. Siaha totiž nielen na slobodu človeka, ale aj na jeho základné ľudské potreby. Ale je to aj príbeh o obrovskej vôli a odvahe vzoprieť sa.