Hriech prvej noci

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Gabriel sa prebral až po niekoľkých hodinách. Darmo zvonil na služobníctvo, darmo nadával. Na strýkov rozkaz mu nepriniesli ani pohár vody.

Jan začul tresnúť dvere, a Gabriel sa ako rozzúrený býk rútil dole schodmi.

„Vyhodím vás, banda všivavá, všetkých do jedného! A predtým vás ešte vyobšívam bičom! Ja vám dám neposlúchať!“ klial, a keď vo dvorane zbadal strýka, osopil sa naňho: „Ako sa opovažuješ vydávať rozkazy v mojom dome?!“

Vyzeral hrozne. Tmavé vlasy mu ovísali poniže pliec, strapaté, špinavé. Krvou podliate oči sa temne blyšťali, odrážali sa v nich všetky neresti, ktorým holdoval. Prepadnuté líca a tmavé kruhy pod očami robili z neho priam obludu. Ledabolo vykasaná košeľa, roztrhané nohavice a bosé nohy vonkoncom nevzbudzovali rešpekt, aký sa u muža v jeho postavení žiadal.

Kedysi to bolo také krásne chlapča, pomyslel si Jan smutne a unavene si pretrel čelo. Veď by mohol vyzerať k svetu, keby neviedol ten zhýralý život.

Poposielal ponuky šľachtickým rodinám široko-ďaleko, no všetky odmietli, s poďakovaním či s pohoršením. Nepomohol ani dôvetok, že Gabriel nepožaduje veno. Keď sa tak Jan díval na synovca, ani sa nečudoval.

„Odpovieš mi konečne, drahý strýko?“ opýtal sa zlostne, s náznakom irónie.

„Odpoviem, milý synovec...“ odvrkol Jan a pomyslel si, aký požičaj, taký vráť. „Sadni si, lebo sa určite neudržíš na nohách!“

„Pokúšaš sa ma uraziť?“ vyštekol Gabriel. „Lebo ak áno, potom sa ti to veľmi dobre darí!“

„To som nemal v úmysle, synak...“

„Nie som tvoj syn!“ Gabriel tresol päsťou po stole, očami prebodol staršieho muža a možno by sa bol doňho aj pustil, no prevládol smäd a vyprahnuté hrdlo. Vrhol sa na džbán s vínom, ktorý v dvorane nikdy nesmel chýbať.

„Keby si bol, všetky hnáty by som ti dolámal za to, ako sa správaš!“

Gabriel prevrátil do seba pohár a posmešne vyprskol: „Pche! To by som sa pozrel!“

Jan de Richnau slovnú prestrelku napokon vzdal. Nikam neviedla. Pokojne sa usadil do kresla a vzal do ruky testament. Ako sa tak díval na svojho synovca, ktorý v mihu vlial do seba čašu vína, rástlo v ňom presvedčenie, že už mu viac nemôže pomôcť. Alebo nájde v sebe silu zachrániť sa sám, alebo padne až na samé dno.

„O dva mesiace budeš mať dvadsaťosem rokov...“

„A?“

„Tvoj otec pred dvoma rokmi na smrteľnej posteli spísal dva testamenty,“ prehovoril strýko slávnostne a Gabriela jeho tón zarazil. V očiach sa mu mihol strach, no bleskovo ho zamaskoval arogantným výrazom.

„Ten prvý hovorí, že zdedíš panstvo, ak sa do dvadsiatich ôsmich rokov oženíš, a že dovtedy budeš dostávať rentu; ten druhý ti jasne určuje podmienky, drahý synovec.“

„Aké podmienky? Ako to, že som o nich nevedel? Vedel som iba o rente...“ vyskočil Gabriel podráždene.

„Bol by si vedel viac, keby si bol triezvy!“ odsekol mu Jan.

„Klameš!“

„Nazvi ma ešte raz klamárom, Gabriel, a prisahám, že na to do smrti nezabudneš !“