„Ako sa opovažujete držať ma tu? Toto vám nikdy nezabudnem!“
Christopha ešte celkom neprešiel hnev. A jej slová ho len znova roznietili. Kde tá ženská berie odvahu, aby sa správala tak panovačne? Ani nezvýšila hlas, zato jej tón bol vyslovene mrazivý. A oči ju prezradili, nie ich výraz, ale odtieň. Farba búrkových mračien sa od strachu zmenila na svetlú sivomodrú.
„Vymysleli ste si rafinované klamstvo, ktorým ste ma chceli obalamutiť,“ zavrčal cez mreže na dverách do cely. „Ale ja z vás dostanem pravdu.“
„Nespoznali by ste pravdu, ani keby vás kopla do zadku.“
Tú urážku vyslovila po anglicky. Nedal najavo, že jej rozumel, lebo bude užitočné, ak bude ďalej hovoriť po anglicky myšlienky, ktoré on nemá rozumieť. No už tam dlhšie nemohol zostať. Musel potláčať túžbu a hnev a bál sa, že by mohol urobiť niečo, čo by neskôr oľutoval.
A tak jej na rozlúčku povedal: „Skúsim sa zbaviť hnevu a potom sa rozhodnem, čo s vami urobím. Ale varujem vás, toto,“ ukázal na celu, „nie je nič v porovnaní s tým, čo vás čaká, ak nezačnete hovoriť pravdu.“
Počul, ako zhíkla, ale vzápätí sa mu obrátila chrbtom. Len čo opustil celu, schytila svoje šaty a počas celého rozhovoru ich držala pred sebou ako štít. No od strachu si ani neuvedomila, že kapitán má dokonalý výhľad na jej štíhle a dlhé nohy. Rýchlo odišiel, prv ako by znova otvoril dvere cely.
