Kira stála na rohu ulíc Turnpike a Prospect v tieni starej zničenej reštaurácie jeden blok domov od nemocnice. U Aladina. Zdalo sa, že tu kedysi predávali kebab, ale teraz bolo všetko spustošené a zarastené trávou. Rozlezený pavinič jej umožnil nebadane nazerať sa za roh a pozorovať nemocnicu. Už sa tam začali schádzať ľudia. Rozkríklo sa to.
„Isolde to ide dobre,“ zamrmlala. „Zdá sa, že ľudia jej ako známej spolupracovníčke Senátu veria.“
„Senát zistí, že to bola ona,“ obávala sa Soči. „Za to ju zabijú.“
„Aj keby to zistili, nič sa jej nestane,“ uistila ju Kira. „Je tehotná. Ani Mkele nebude riskovať, neublíži jej.“
„Načisto stratí tvár,“ povedala Soči. „Zabiť dieťa by bolo to najmenej, čo by vo svojom živote spravil.“
„Nič sa jej nestane,“ zopakovala Kira. Urobila niekoľko krokov, aby vyskúšala nohu. Stále ju príšerne bolela a pri predstave, akú zaťažkávaciu skúšku jej pripravila, sa uškrnula. Chvíľu mlčky premýšľala, potom si sňala z pleca batoh a otvorila lekárničku.
Soči zamračene sledovala, ako vytiahla injekciu a fľaštičku naloxu. „Drogy?“
„Ledva chodím,“ zastonala Kira a pripravila ihlu. „Ak mám celú noc utekať pred ostrostrelcami z Obrany, musím si dať viac liekov proti bolesti.“
Soči sa usmiala. „A vzala si dosť pre všetkých?“
„Buď ticho!“ Kira si pichla do nohy injekciu a priložila si na ranku obväz. Takmer okamžite pocítila reakciu: nie v nohe, ale v hlave, narušené vnímanie, spomalené pohyby. Morfium bolo silné. Nedala som si priveľa?
