Pani Lampertová dala manželove pozostatky previezť do Bratislavy. Pohreb sa uskutočnil rýchlo a bol naozaj pompézny. Len vybavovanie potrebných papierov, aby sa mohlo uskutočniť dedičské konanie, trvalo vdove ešte asi mesiac...
Trinásteho augusta okolo tretej popoludní horský vodca Milan Chytka doliezal posledné metre Jordánovej cesty na vrchol Lomnického štítu. Túru si zaplatil jeho klient Tamás Vadócz z Budapešti. K vyhliadkovej terase na Lomnickom štíte im chýbalo už sotva dvadsať metrov. Vadócz na jej zábradlie hľadel ako na spasenie – mal už toho plné zuby. Tešil sa na pivo. Horský vodca sa dnes nestihol ani zapotiť. Vadócz kráčal pomaly. Chytka sa naňho v duchu hneval – rátal s tým, že okolo piatej by už mohol byť doma. Zlostne hľadel do zeme a v duchu si myslel: Pridaj do kroku, ty horolezec z pusty. Zrazu zbadal niečo sa lesknúť medzi skalami. Sklonil sa k zemi. Spopod tmavého kameňa vytiahol – držiac ho len končekmi prstov – snubný prsteň. Vadócz, ktorý supel za ním, si nič nevšimol. Horský vodca prsteň schoval do náprsného vrecka, obrátil sa ku klientovi a pokúsil sa o maďarské povzbudenie:
„Eď kiči krok...“ ten krok mu naznačil gestom, „... a sme tam... Lomnický čúč.“
„Čúč, čúč, igen...“ vzdychol Vadócz, ako keby naposledy.
Horolezci, aspoň tí z rokov minulých, boli vždy čestní a poctiví chlapi a Chytka patril k staršej generácii. Hneď ako sa zbavil Tamása Vadócza, zamieril do Popradu na políciu. Službukonajúci príslušník prsteň prevzal, položil ho na stôl a s frflaním išiel hľadať kľúče od trezoru. Poručíkovi Gombárovi, sediacemu naproti, bezmyšlienkovite spočinul zrak na kúsku zlatého kovu. Chvíľu naň hľadel, potom sa mu rozšírili zrenice. Vstal, podišiel k stolu a vzal prsteň do rúk.
„Takýto prsteň som predsa nedávno kdesi videl!“ Nevedel si spomenúť kde. Pozrel na vnútornú stranu obrúčky, kde sa skvel vyrytý nápis: Eva a Ivan, Aruba, marec 1999. Razom si spomenul! Ten istý nápis videl aj na prsteni, ktorý našli u toho bratislavského podnikateľa! A ostrov v Malých Antilách bol predsa miestom extravagantnej svadby podnikateľskej manželskej dvojice, ako sa mu pri odovzdávaní prsteňa pochválila Eva Lampertová.
„Ako sa ten prsteň dostal medzi skaly na Lomničáku?“ hútal.
Tá záhada mu nedala spať celý víkend.
O dva dni Gombár odcestoval do Bratislavy. Eve Lampertovej svoju návštevu vopred neohlásil. Uvedomoval si, že riskuje, ale chcel mať na svojej strane moment prekvapenia.
Dobre vyzerajúca dievčina na recepcii mu našťastie oznámila, že majiteľka je vo firme.
„Kde ju nájdem?“
„Na treťom poschodí, tristodvojka, ale musím vás najprv ohlásiť,“ namietla.
„Nemusíte a ani vám neradím, aby ste to urobili!“ povedal Gombár a otrčil jej služobný prekaz.
