Terror

Terror • Dan Simmons • BB art • 2016/10

„Keď je smrť tvoje víťazstvo...“ Biele šíravy antarktickej pustiny, pol roka deň a pol roka tma, studené vetry a ešte krutejšie mrazy, šedo-biely svet, ale aj trblietajúce sa hviezdy a polárna žiara. V polovici devätnásteho storočia sa anglické kráľovské námorníctva úporne snaží nájsť severnú morskú cestu cez zamrznuté ľady Antarktídy. Postaví dve lode – Terror a Erebus, ktoré sú pýchou. Majú totiž také technické vymoženosti, že sa ich hlavnému kapitánovi, Johnovi Franklinovi, zdá, že cesta bude jednoduchá a on konečne už vo svojom veku dosiahne niečo veľké a jeho meno budú spomínať s úctou a nebude sa o ňom vravieť len ako o „tom, čo zjedol svoje topánky“ (na predchádzajúcej výprave do severných morí keď hladovali, tak ich naozaj zjedol). Plaví sa na Erebuse, ktorého kapitánom je Fitzjames a Terroru velí päťdesiatnik Crozier, ktorý je hlavnou postavou príbehu. Neverí na nič. Jeho mottom je: „Život je osamělý, ubohý, ošklivý, krutý a krátky“. Na oboch lodiach sa plaví viac ako 130 námorníkov. V druhú zimu zovrie obe lode neďaleko Zeme kráľa Williama (ktorá je ale ostrovom, pustým a nehostinným, bez akéhokoľvek porastu) ľad. A to poriadne hrubý – dosahujúci 5-7 metrov. Ako sa táto obrovská masa tlačí na lode, tieto postupne dvíha, ale aj ich poškodzuje. Palubu, stožiare, rahná, laná – všetko pokrýva ľad. Posádka to berie ako samozrejmosť, stáva sa to. Veď príde jar, ľad sa uvoľní a oni opäť vyplávajú. Ale príde jar a ľad ich stále drží. Nepoľavuje. Tak sa musia prichystať na ďalšiu zimu v zovretí ľadu. Nebol by to problém, lode si vezú uhlie a vyhrievajú sa cez čosi ako ústredné kúrenie, majú zásoby až na sedem rokov, keby sa zmenšili prídely. Ale nič nie je také, ako sa naplánovalo. K lodi sa priblížia dvaja ľudia. Jedného z nich posádka zabije. Je to starý Eskimák a z druhého sa vykľuje mladučké dievča, ktoré nemá jazyk. Vezmú ju na palubu lode. Okolo lode sa pohybuje niečo obrovské, tajomné a hrozné, ktoré začne zabíjať posádku. Vynorí sa odnikadiaľ, náhle, nepozorovane, odtrháva mužom hlavy, drví ich a láme im kosti a vzápätí zmizne. Na lode padne arktická noc, ale aj strach. K tomu sa pridajú ďalšie starosti. Väčšina konzervovaných potravín, ktoré mali vydržať 7 rokov sú pokazené. Anglické kráľovské námorníctvo zadalo zákazku viacerým a vyhral samozrejme ten najlacnejší a najrýchlejší – i keď všetci vedeli, že je to nemožné. A tak nech v konzerve bolo čokoľvek, chutilo to rovnako a nebolo to nič moc. Okrem toho sa tenčili aj zásoby uhlia a rumu. Muselo sa pristúpiť k znižovaniu prídelu potravín, aj rumu. Prestalo sa vykurovať (nie že by, keď sa kúrilo, bolo na lodi teplo), všade bolo vlhko a námraza, „hamaky“ (závesné lôžka námorníkov), ale aj poduška a spacie vaky boli vlhké a zamrznuté (spávali ale v tom), námorníci sa neumývali, všade to páchlo, ale najhoršia bola na tom asi tá tma a hmla. Vystrašení chlapi na stráži strieľali do všetkého čo sa kde pohlo a tak neraz zabili aj vlastných druhov. Jedli plesnivé sušienky, v ktorých boli červy a v celkom spodnom podpalubí sa v jednej z miestností začali hromadiť mŕtvoly zašité vo vreciach. V týchto častiach lode bolo plno krýs. Ako na lode tlačil ľad, tieto vydávali zvuky podobné stonom a vzdychom, vŕzgala a praskala, ale aj ľad praskal, pukal a vydával rôzne zvuky. Málo nekvalitnej potravy a u námorníkov sa začal prejavovať skorbut – vypadávali im zub, krvácali z miest, kde mali ochlpenie, zo všetkých otvorov v tele, mali hnisavé rany, do toho omrzliny. A tajomný netvor sa stále vracal a po jeho návštevách vždy pribúdalo mŕtvych. Po druhej zime j Erebus rozdrví ľad a potopí sa. Vidia, že aj Terror je poškodený tak, že už viac nevypláva. Rozhodnú sa presťahovať na asi 7 km vzdialenú Zem kráľa Williama, dokiaľ ešte značne zdecimovaní, chorí a zoslabnutí námorníci vládzu ťahať sane, na ktorých sú naložené člny a zásoby. Ich rady však rednú – zabíjajú ich choroby, otravy z potravín, amputácie, aj neznámy netvor, ktorý ich prenasleduje a čaká na nich na miestach, kde by ho nečakali. Chcú hľadať voľné more a dostať sa južnejšie, kde ich mali zachrániť lode lovcov veľrýb, alebo lode, ktoré ich mali už v tom čase hľadať. Všetko je však proti nim. Postavia sa aj ľudia proti ľuďom. Hlad a krutosť niektorých doženie ku kanibalizmu. Nie však len že by pojedali mŕtvych druhov, oni si ich živých berú so sebou ako zásoby mäsa (i keď na ľuďoch toho veľa nie je, lebo sú vychudnutí a zoslabnutí). Príbeh sa končí naozaj zvláštne a nemalú úlohu v ňom zohrá aj Eskimáčka bez jazyka.

Kniha má 641 strán, ale ani na chvíľu sa mi nezdalo, že by čo i len jedna strana bola navyše. Niektoré strany ale boli popísané množstvom mien, ku ktorým patrilo pracovné zaradenie – takže som v tom mala menší chaos, ale postupne som už vedela, kto je kto. Boli tam kapitán, vyšší dôstojníci a nižší dôstojníci, poddôstojníci a stewardi dôstojníkov, velitelia, pomocníci veliteľov, ešte aj kurič mal pomocníka, ľadmajstri (odborníci na ľad), temovači... Spisovateľovi sa výborne podarilo zachytiť atmosféru doby, vzťahy medzi jednotlivcami, ale aj jednotlivými skupinami. Niekoľkokrát sú opísané v knihe porady dôstojníkov, kde je pekne vidieť hierarchiu. Je zaujímavé, že 47 ročný kurič je považovaný za „staručkého“, väčšinou námorníkov je totiž medzi 18 až 35 rokov. I keď námorníci považujú Eskimákov za divochov, pri správaní sa niektorých „civilizovaných anglických námorníkov“ človek má o tom veľké pochybnosti. Ľudia, ktorých vedie nenávisť, nie sú ani zvieratá, sú horší ako monštrum, ktoré ich zabíja. V príbehu sa spisovateľ dotkol aj témy homosexuality v dvoch rovinách. V jednej, keď muž je orientovaní prirodzene na mužov a je inteligentný a ovláda svoje túžby, nevynucuje si ich. A druhá rovina, keď si muž (nie homosexuál) svoje chúťky ukája na inom mužovi, ktorý je ešte aj „idiot“ (tak ho označovali, lebo bol jednoduchší a bol ľahko manipulovateľný), lebo sa nedokáže ovládať.
Spisovateľ knihu vyplnil krásnymi postavami, ktoré si ale zamilujete postupne. Nie je to, že hneď na druhej strane viete, že toto je kladný hrdina a s ním sa stotožníte. Tak je to s hlavným hrdinom kapitánom Terroru Crozierom (opilec, ktorého sklamal život, ešte aj admiralita ho nejako prehliada, vždy je v niekoho tieni). Sledujete jeho utrpenie telesné i duševné a neuveriteľnú premenu. Je čestný, má bystrý úsudok i keď je občas ješitný. Takouto postavou bol aj Goodsir, ktorý plnil na výprave úlohu pomocníka lekárov, lebo mal vyštudovanú „len“ anatómiu. Vďaka opisu spisovateľa si ho na začiatku určite nezaradíte medzi obľúbencov – ešte aj jeho vzhľad vás neoslní. Ale postupne sa z neho vykľuje usilovný, spravodlivý, zásadový a čestný muž, ktorého musíte obdivovať. Na to, že jeho výzor ho neradí medzi hrdinov, je obrovský hrdina - pre svoje zásady si vytrpel veľa a jeho konečné rozhodnutie vo mne vyvolalo hnev, smútok aj otázku: Prečo dobrý ľudia končia zle? Veľmi sa mi páčila aj taká menšia postava „ledmistra Blankyho“, aj keď sám trpel neustále rozdával okolo seba dobrú náladu a práve preto mu jeho vtípky prepáčili aj v situáciách, kedy by iného za to potrestali. Bol neuveriteľne húževnatý, nepoddával sa falošným nádejam. Veľmi si u mňa šplhol za to, ako si zvolil svoj koniec. Určite budete žialiť nad osudom dobráckeho poručíka Irvinga a z celého srdca budete priať všetko len to najhoršie Hickeymu. Ale príbeh musí mať kladné aj záporné postavy a nejaké medzi tým. Kniha je plná takýchto postáv a ich osudov.

Pri čítaní som sa prirodzeným a nenápadným spôsobom dozvedela veľa informácií o ľadovej pustine Antarktídy. O tom, že nie je ľad ako ľad. Iný je ľad pobrežný a iný morský. Veľmi pekne sú popísané tlakové hrebene, ich vznik. „Led byl v pohybu a mučivě se namáhal. Tu a tam se daleko před nimi objevovaly úzke kanály, které někdy zůstaly otevřené několik hodin, než se s hromovým prásknutím znovu uzavřely. Během vteřin se vytvářely deset metrů vysoké tlakové hřebeny. O pár hodín později se zhroutily stejně rychle jak se z ledu současně vztyčily nové.“ V knihe sa veľa zaujímavostí dozviete aj zo života Eskimákov. Veria, že každá živá bytosť má čosi ako dve duše. Pri smrti sa jedna z vás oddelí, aby sa vrátili v dieťati. Nikdy nebijú, alebo nekarhajú svoje deti - predsa nemôžu biť svojich starých rodičov, alebo rodičov. Musia len čakať, dokiaľ v dieťati táto múdrosť starých duší vystúpi na povrch. Je to tak aj so zvieratami. Preto keď ľudia jedia zvieratá, vlastne pojedajú iné duše. Keď zabijú tuleňa, musia jeho duši vzdať hold predtým, ako ho začnú jesť. Pretože je to vodný tvor, podajú mu ceremoniálne vodu – zo svojich úst do úst mŕtveho tuleňa. A voda je v týchto pustinách vzácna. V tekutom stave ju totiž neudržíte dlho – pár minút. Teploty celkovo v tejto knihe zohrávajú dôležitú podstatu príbehu. Autor síce spomenie že bolo napríklad -70°C, ale potom opíše, čo spôsobovala táto zima. Napíše, že v tejto teplote na palube držali stráž a keď prišli do podpalubia, kde bola teplota o 40 °C vyššia, tak sa im zdalo že je tam veľmi teplo. Alebo prišlo krátke arktické leto a teploty sa pohybovali okolo nuly, tak to považovali skoro za trópy. Veľmi pekné prirovnania, dobre napísané, pekný preklad, zaujímavý dej, plno vznikajúcich postáv v stiesnenom a predsa v tak obrovskom priestore. I keď je príbeh napísaný na základe skutočných udalostí, je fikciou. Skutočná výprava sa totiž stratila a doposiaľ sa nevie, čo sa vlastne stalo. Preto treba tak aj pristupovať k tomu tvorovi, ktorý prenasledoval námorníkov. V príbehu je dosť mystiky vyplývajúcej z toho, ako Eskimáci pozerajú na svet. V tomto duchu je aj záver knihy. Niektoré časti sú naozaj kruté a treba na ich čítanie „silný žalúdok“.

Na prebale knihy je napísané, že je to „mrazivý“ horor. Neviem či horor, ale tajomný a mrazivý áno. Dočítate sa o takom utrpení, že si položíte otázku, či tí ľudia boli takí hlúpi, nevedomí, hrdinskí alebo odhodlaní, že toto všetko podstúpili. Asi zo všetkého kúsok. Niektorí to robili pre peniaze, niektorí preto, že to bolo ich povolanie, niektorí pre svoju česť. VÝBORNÁ kniha, ktorá vám nedovolí nudiť sa ani pri jednej strane, nedá sa o nej povedať , že je oddychová. Pre mňa ale bola lahôdkou. Oceňujem autorove rozprávačské umenie a to, že sa mu, samozrejme aj prekladateľovi, podarilo od prvej po poslednú stranu udržať ma v atmosfére polovice 19. storočia. Veľmi pekný a výstižný je aj prebal knihy. Na jeho zadnej strane sa píše, že sa tento rok chystá seriálová premiéra knihy. Nie je hriech chcieť sfilmovať čosi také? Prečítajte si knihu, potom pochopíte prečo.

Ak máte radi takéto „studené“ príbehy, prečítajte si aj výbornú knihy od JamesaCormaca: Vynáranie.

Božena Hideghétiová