50 spôsobov ako zbaliť chlapa

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Mám pocit, že sa niekto pokúša prekopať si cestu von z mojej lebky a že namiesto viečok mám kysnuté dukátové buchtičky. Prečo alkoholický opar nie je ako ďalší diel televízneho seriálu? Svet by hneď vyzeral veselšie, keby sa človek zobudil nie po opici totálne vygumovaný, ale znova pod parou. Potom by stačilo uplatniť overený recept klin sa klinom vybíja, ktorý málokedy sklame. Môj rozsiahly výskum stavov po opici som zavŕšila zistením, že v takej situácii človeka zachránia iba dve veci:
1) štamperlík portského,
2) sex.
V mojom prípade sú dnes obidve možnosti vylúčené. Včera v noci som spoľahlivo zlikvidovala všetko portské v byte a sex som nemala už 325 dní.
Preto mi nezostáva nič iné, iba ležať, podľa možnosti čo najpokojnejšie, a celý deň nerozlepiť oči. Pánbožko, prosím ťa, nedovoľ, aby ma takto uvidel Simon. Ten chlap je chodiaca opilecká antikoncepcia a zároveň aj môj spolubývajúci. Srší energiou, ktorú by mu mohlo závidieť aj hyperaktívne batoľa v akcii. Momentálne sa pripravuje na Londýnsky maratón, takže srší prirodzeným posttréningovým optimizmom. Občas mám obavy, že v nestráženom okamihu v ňom explodujú endorfíny, čo by mohlo byť dosť chúlostivé, keďže spoločne obývame ten najmenší dvojizbový bytík v Camden Town v Londýne.
Opatrne nadvihnem viečko pravého oka, aby som zistila, koľko je hodín. 10.14. Dnes asi nie je najhoršie byť nezamestnanou herečkou. Vtom mi v ruke zavibruje mobil. Všetko nasvedčuje tomu, že včera v noci som zaspala vo svojej jednomiestnej posteli oblečená s mobilom v ruke. Hnusím sa sama sebe. Dosť často.
Pánbožko, daj, nech je to môj agent. Minulý týždeň som sa zúčastnila na dvoch kolách konkurzu v Kráľovskej shakespearovskej spoločnosti na úlohu neokrôchanej pastierky do hry Ako sa vám páči. Urobila som smelé rozhodnutie, že text prečítam s waleským prízvukom. Vychádzala som zo skutočnosti, že vo Walese je veľa oviec. Začala som teda čítať s waleským prízvukom, no ten sa, žiaľ, zakrátko zvrhol na jamajský, potom na litovský, a napokon to skončilo tak, že som väčšinu textu situovala do Kentu. Skončila som. Režisér na mňa dlho neveriacky civel, a keď napokon sucho poznamenal, že dej sa odohráva v Somersete, bola som presvedčená, že som práve spáchala hereckú samovraždu. A on, čuduj sa svete, ma zavolal do druhého kola, čo znamená, že mám celkom dobrú šancu.
Bažím po tej úlohe ako bulvár po sexuálnych škandáloch celebrít. Ak ju dostanem, pôjdem do Stratfordu nad Avonom a čaká ma aj zájazd do USA. Pánbožko, prosím, prosím, daj, nech mi môj agent zavolá, že som ten džob dostala. Sľubujem, že počas turné sa budem k Američanom slušne správať. (Vychodila som katolícku školu. Za trinásť rokov som nasiaknutá katolicizmom ako jahňacina marinádou a s Bohom sa rozprávam dosť často. Hovorím tomu, že sa s ním rozprávam, no v skutočnosti mu kladiem otázky. A on ma namiesto vyslyšania ignoruje.)
„Ránečko, slniečko.“ Zasa ma raz nevyslyšal. To nie je môj agent, ale moja najlepšia kamoška Julia. Som presvedčená, že roky pretancované v nočných kluboch pri reproduktoroch ju čiastočne pripravili o sluch, lebo zakaždým, keď telefonuje, ziape, akoby chcela prekričať diskotékový hluk.
„Pssst,“ zašepkala som.
„Aké máš ránečko, slniečko?“ ustarostene sa spýtala.
Podarilo sa mi dostať zo seba iba zopár žalostných variácií hmkania.
„No tak, Sarah, on za to nestojí. Je to obyčajný diletantský magor.“
„Aaaách,“ nahlas som zaúpela.
Vtom sa mi odkiaľsi z hlbín vyplavili spomienky ako odporné prílivové vlny. Rozplakala som sa. Pritom som trhano mykala hlavou, čo očividne naštvalo toho sviniara, ktorý sa už hodnú chvíľu dobýja von z mojej lebky, a čo je najhoršie, už si na to zohnal kladivo.
„Sarah, nerev. Budeš v pohode,“ šepla Julia.
Mám ju rada, no viem, že od pohody mám aj budem mať veľmi ďaleko. Včera večer som totiž pozvala jedného chlapa na rande. Pracuje v tunajšej pivárni. Už dosť dlho sa mi celkom páči, hoci netvrdím, že je to perspektívny materiál pre manželstvo, no aspoň je to životaschopný heterák približne rovnako starý ako ja. Keďže podobné typy nestretám na každom rohu, možno som to prehnala. Zdalo sa mi, že som mu sympatická. Poslala som mu esemesku, či nemá chuť zájsť niekam na drink. A obratom som dostala odpoveď.
Soráč, chcem si kuknúť Narniu na dévedečku.
Asi najväčšmi ma dorazil ten „soráč“. I keď ani Narnia mi nepridala na nálade. Napokon je to jedno. Stiahla som fľašu portského, natlačila do seba sedem hrianok s arašidovým maslom a preplakala celú noc.
„Nemáš čo ľutovať. Narnia je riadna sračka,“ nežne ma tíšila Julia.
„To je podpásovka mojej hrdosti,“ zakvílila som.
„Prestaň, zlatko, to si mi v noci tlačila do hlavy niekoľkokrát.“
Preboha, vôbec si nepamätám, že som s ňou telefonovala.
„No a čo? Myslím to vážne,“ zafňukala som.
Fakt, vážne. Chápem, že ak niekto použije v obyčajnej odmietavej esemeske slovo „soráč“, nie je to nič prevratné. Ale mňa to urazilo. Neverím totiž na lásku. Láska je tŕňová cesta k trápeniu. Som single tri roky a deväť mesiacov. Som známa tým, že stále dokola opakujem: „Moja kariéra má prednosť pred mužmi.“ Keď zbadám šťastne sa bozkávajúcu dvojicu, zamrmlem si popod nos: „Aj tak skončia v slzavom údolí.“ No aj napriek všetkému som päť dlhých mesiacov naberala odvahu pozvať na rande plešivejúceho, pupkatého chlapa, ktorý pracuje v pivárni za rohom. Ponúkla som sa mu a on ma odbil, že si radšej kukne Narniu na dévedečku. Tým moju hrdosť nie že zranil, on ju priam sknokautoval. A to strašne bolí, verte mi.
„Nerob z komára somára! Počula si to?“ skríkla Julia po tom, čo som aj ja začula akýsi hlasný škripot. Julia vlastní tyrkysový Mercedes Benz. Je to masívna, staromódna kraksňa, ktorú kúpila za 177 libier cez internet. Dala mu prezývku Veľký tatko. Človek si len ťažko predstaví nespoľahlivejšie auto. No Julia ho ľúbi rovnakou slepou láskou ako iné ženy darebáckych chlapov, ktorí ich sklamú v tom najnevhodnejšom a najnepríjemnejšom okamihu. Ignoruje akúkoľvek negatívnu poznámku na jeho adresu a v živote by ho nevymenila za iné, lepšie auto.
„Prepáč, slniečko, ale musím zastať. Vyzerá to, že treba doliať vodu do chladiča. Ozvem sa ti neskôr.“
„Dnes nie som slniečko,“ zakvílila som, „dnes som dažďové mračno.“
Znova sa zababuším do prikrývky a ticho ležím. Musím myslieť pozitívne. Snažím sa spomenúť si aspoň na jednu vec, v ktorej som dobrá. Dá mi to riadne zabrať. Konečne prídem na to, že dobrá som akurát v tom, aby som si vyrobila celulitídu, a znova sa rozplačem.
Vtom sa mi vrúti do izby Simon. Robí to každé ráno, keď sa vráti z behania. Prihodí mi ďalšie obálky na hŕbu neotvorenej pošty a v mojom veľkom zrkadle si skontroluje pevne vytvarované svaly.
Zoznámila som sa s ním pred dvanástimi rokmi v jednom príšernom nočnom klube, volal sa Blinker (pre domácich Prďoch alebo Vajcotras). Pritancoval ku mne a povedal: „Prosím ťa, rozdaj si to so mnou, nepotrvá to dlho.“ Rovnakú vetu povedal v ten večer ďalším trom mojim kamoškám. Nerozdala som si to s ním, ale zasmiala som sa a odvtedy sa kamošíme. Simon strávil väčšinu času medzi dvadsiatkou a tridsiatkou v Južnej Amerike, kde sprevádzal boháčov na krkolomných dobrodružných výpravách. Keď firma, pre ktorú pracoval, pred rokom skrachovala, vrátil sa do Londýna a spolu sme si prenajali byt. Teraz sa snaží nahonobiť si peniaze a založiť firmu, aby mohol pokračovať v tom, čo robil. V praxi to znamená, že ak sa ho spýtate, čo práve robí, odpovie vám, že je podnikateľ, a okamžite vám ponúkne na predaj niečo, o čo vôbec nemáte záujem. Momentálne buď béemvéčko s nízkym počtom najazdených kilometrov, alebo zánovný, skvelo zachovalý trenažér. Simon má tridsať rokov, tmavé vlasy a fantastické telo. Julia ho nedávno videla bez trička a doslova onemela. Poznám Juliu pätnásť rokov a za ten čas ju ešte nič nevyviedlo z miery natoľko, aby prestala hovoriť.
Momentálne Simon stojí vo dverách mojej izby v strečingovej póze a ruku za chrbtom má zakvačenú o skrčenú nohu.
„Dofrasa, vyzeráš aj smrdíš ako recyklovaná harmonika v syrčekovom náleve.“ Povzbudivo na mňa žmurkol a na kopu neotvorených úradne vyzerajúcich listov porozhadzovaných na zemi prihodil ďalší.
„Prosím ťa, urob mi láskavosť a zdekuj sa... ale potichu,“ porazenecky som zaúpela.
„Nechce sa mi veriť, že Plešivec ti dal košom!“ poznamenal. Simon sa usiloval preladiť na súcitný tón, no všimla som si, ako mu myká kútikmi úst.
„Odkiaľ to vieš?“ Bolí ma každé vyslovené slovo, sotva hýbem perami.
„Akože odkiaľ? Veď si strávila štvrťhodinu v posteli medzi mnou a Ruth a vyplakávala odušu, ako s tebou vybabral. Nehovoriac o tom, že sa ti ako na bežiacom páse grgalo po arašidovom masle, čo bolo riadne nechutné. Máš okno, však?“
Zavrtela som hlavou ako stratená, usmrkaná sirota.
„Ráno volal tvoj otec. Mal nadšený hlas.“
Vtom Simon urobil čosi, čo mu do smrti nezabudnem. Odtiahol závesy na obloku.
„Najvyšší čas, aby si do seba dostala trochu vody a proteínový koktail, vysúkala sa z postele a plnými dúškami si užívala tento nádherný deň.“
Pomaly som sa odšuchtala k telefónu, zatiaľ čo mi Simon ziapal za chrbtom: „Nezabudni spomenúť ten trenažér! Strelím mu ho za 225 libier!“
Môj otec s istotou sebe vlastnou zvláda každú situáciu, dokonca aj jeho chrápanie znie ako víťazný pochod. Nedávno šiel do dôchodku. Keď je pekne, hráva golf, keď prší, pravidelne mi telefonuje.
„Počula si o tom džobe v shakespearovke?“ hrmotne zajasal do telefónu.
„Zatiaľ nie,“ odvetila som takmer šeptom.
„Hovor hlasnejšie! Počuj, Sarah, vyzerá to, že sme ti našli skvelú hereckú rolu. Prečítam ti článok, čo vyšiel v miestnych novinách. Kde mám okuliare? Val! Val! Kde mám okuliare?“ Toto je otcova špecialita. Nepamätám si jediný telefonát, počas ktorého by sa aspoň päťkrát nespýtal niečo mamy. Idem z toho ohluchnúť. „Val! Val! Už nič, mám ich, netráp sa, láska. Ty, Sarah, podľa mňa by z teba celkom dobre mohla byť druhá Kate Winsletová.“
„Skôr obstarožná divadelná metla,“ zaškriekala som. „Tak von s tým. O čo ide?“
„Počúvaj: ´Ste dvadsaťpäť- až tridsaťpäťročná slobodná extrovertka a hľadáte toho pravého? Televízna reality šou vám pomôže nájsť muža vášho srdca.´“
„Oci, to je inzerát na televíznu reality šou.“
„Čo tým myslíš?“
Môj ocko prežil väčšinu života v romantických, dávno minulých časoch, keď produkčné spoločnosti v Británii nakrúcali inteligentne napísané drámy a rozkošné, vtipné komédie. S najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nepočul o Jade Goodyovej, ktorá sa vďaka Veľkému bratovi bleskurýchle katapultovala od sporáka medzi mediálne celebrity.
„Reality šou, oci, je hniezdo zla, kde sa z človeka vysmievajú len preto, aby sa podvečer ľudia mali na čom zabávať. Tam nepotrebujú hercov, chcú skutočných ľudí. No aj tak vďaka, že si si na mňa spomenul.“
Vtom som začula hukot mixéra. To mi Simon kuchtil proteínový koktail. Určite ten prístroj vypeckoval na najvyššie obrátky. Hodila naňho opovržlivý pohľad, ktorý som si pred rokmi perfektne nacvičila v úlohe Goneril v amatérskej inscenácii Kráľa Leara. No zdá sa, že na ňom budem musieť ešte popracovať, lebo Simona vôbec nevyviedol z miery, naopak, premeral si ma neutrálnym pohľadom a prehnane vykrivujúc ústa vyslovil slovo „trenažér“.
„Vieš, Sarah, už som poslal email producentovi.“
„ČO si urobil?“ hlasno som zakvílila.
„Napísal som producentovi niečo v tomto zmysle: ´Vážený pán Ten a Ten, myslím, že moja dcéra by mohla byť tou osobou, ktorú hľadáte. Má takmer tridsať...“
„Moment,“ skočila mu do reči. „Nemám takmer tridsať, ale dvadsaťdeväť!“
„Nechaj ma dohovoriť. ´Má takmer tridsať, je extrovertka, čím občas uvedie do rozpakov svoju matku, a je výborná herečka, takže tá úloha by jej skvelo sadla. Už celé roky s nikým nechodí a my ako rodičia sa o ňu bojíme, že si nenájde životného partnera. Vyhlasuje, že neverí na lásku a že nikoho nechce, ale my si myslíme, že opak je pravda.“
„Ty odporný zradca! Na takéto inzeráty sa vždy hlásia celé mraky ženských. Pochybujem, že sa nám ozvú.“
„Vieš, Sarah, vec sa má tak, že oni sa dnes ráno ozvali. Dlho sme sa aj s mamou s nimi rozprávali. Zdá sa im, že sa na to perfektne hodíš.“
„Otec!“ znova som zaúpela. „Chápem, že chcete, aby som bola šťastná. Ale ja už som šťastná. Nepotrebujem muža. A celkom určite sa nepotrebujem pretŕčať v nejakej posranej reality šou. Musím sa sústrediť na svoju kariéru.“