Klinika

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Necítim sa zle. Vzhľadom na to, že smerujem na kliniku, je mi až pridobre. Prebudil som sa s myšlienkou, že toto je prvý deň týždňa, od ktorého sa môj stav bude zlepšovať, a tento optimizmus sa ma stále drží. Je najvyšší čas, aby som priveľké očakávania tlmil, veď stav sa nemôže zlepšovať hneď odo dneška.

Na klinike som zatiaľ nebol. Pravdepodobne som nikdy doteraz ani nemal dôvod prechádzať okolo, takže ma prekvapuje, aká je budova rozsiahla. Od rušných ulíc mesta je oddelená jednoduchým, už trochu zanedbaným parkom s mohutnými platanmi a lipami, ktoré zakrývajú výhľad na budovu z okolitých ulíc. Nie sú tu kvetinové záhony, fontánky ani gýčové sochy, iba zopár drevených lavičiek s olúpaným náterom.

Stavba samotná patrí k nejakej nudnej vetve funkcionalizmu, hoci členenie neskorších dostavieb je dosť nefunkcionalistické. Prechádzam popri oplotenom dvorčeku s prístreškom pre odpadové kontajnery. Sú tu všetky – žlté, hnedé, modré a zelené, vidím dokonca aj jeden fialový. Možno sa tam vyhadzuje menej nebezpečný bioodpad, zakrvavené obväzy a pretekajúce plienky, prípadne aj amputované končatiny či vyrezané slepé črevá.

Snažím sa kráčať parkom pokojne a nie príliš rýchlo, aby som sa nezadýchal. Ak profesor začne vyšetrenie meraním tlaku, zvýšené hodnoty by ho mohli pomýliť. Až sa musím pousmiať, že chcem takto laicky pomáhať v diagnostike odborníkovi, ktorého mi chválilo a odporúčalo viacero ľudí. Napokon, zvýšený tlak môže s mojimi problémami súvisieť ako symptóm alebo príčina, takže bude dobre, ak sa o ňom profesor čo najskôr dozvie.

Štrkový chodník ma napokon tiahlym oblúkom privádza k hlavnému vchodu. Svižne vystupujem po niekoľkých schodoch ku skleneným dverám, no fotobunka ich predo mnou neotvára. Chystám sa krídla roztlačiť prstami, no vtedy si všimnem, že tesne za sklom sa z druhej strany pohybuje čosi prenikavo oranžové. Cez zrkadlenie na sklenených dverách rozoznávam kombinézy údržbárov, zrejme fotobunku opravujú. Okolo ich rebríka je úzky voľný priestor, ďalej vestibul vyzerá plný ľudí. Zhrčený dav zrejme čaká, kým bude môcť vyjsť.

Moju bezradnosť si všimla jedna z vyčkávajúcich. Pristupuje tesne ku sklu a z dlaní si robí trúbu.

„Je to zaseknuté,“ oznamuje mi, čo viem aj bez nej.

Tiež hovorím do trúby z rúk: „Kedy to opravia?“

Žena dlaňami pri ušiach naznačuje, že ma nepočuť.

Kričím otázku znova. Žena sa pozrie na hodinky.

„O štyridsaťtri minút.“

„Štyridsaťtri?“

Ukazuje na údržbárov a vysvetľuje: „Pred sedemnástimi minútami povedali, že o hodinu.“