Serendipity

Kniha je príbehom jedného dobrodruha, príbehom vyskladaným z najrozmanitejších situácií v najrozmanitejších kútoch sveta. Autor Viliam Kráľ Vás "zoberie" okrem Európy aj do Indie, na Nový Zéland či do Južnej Ameriky i na mnohé miesta Ázie vrátane Ruska; priblíži prácu delegáta, sprievodcu či diplomata, ale aj opíše, aké je to byť tulákom, bacpackrom, gringom. Ak nie ste spútaní predsudkami, vydajte sa s ním za slobodou, a to rovno zo "socíku". A propó, ešte neviete, čo znamená Serendipity? Tak práve v tejto knihe sa Vám autor pokúsi vyrozprávať, ako serendipity ovplyvňovala jeho život i cesty i životný postoj...

Úryvok z knihy:

Jednou z možností bol stop, ale už sa zvečerievalo, v noci bolo chladno a ja som nemal žiadne teplé oblečenie. Jedinou možnosťou bolo lajznúť si to načierno. Vrátil som k okienku a licitovaním som zistil, že môj finančný obnos vystačí na lupeň akurát tak do Padovy. Lepšie ako nič,
aspoň sa pohnem správnym smerom a neskôr sa uvidí.
Vo vlaku som išiel za sprievodcom. Vypytoval som sa ho na samé hlúposti, podstatné pre mňa bolo, aby ma zaregistroval. Aj som mu hneď ukázal lístok a furt som do neho niečo hučal, snažil som sa pútať jeho pozornosť, aby nemal čas si ho poriadne prezrieť a nevšimol si, že je len do Padovy. Potom som sa natiahol v prázdnom kupé, tváril som sa, že spím a tŕpol som, kedy čierneho pasažiera odhalia. Odratúval som stanice, v hlave sa mi premietal autoatlas, ako sa z
miesta, kde ma vyhodia, dostanem na výpadovku na diaľnicu. Udine, Rakúsko, Vilach, Klagenfurt, Graz a už som vedel, že je dobre. Nikto ma neodhalil a šťastný, ako som s tým šikovne vybabral a že som takmer na rodnej hrude, som vystúpil na stanici Wien Südbahnhof.
Tak. A teraz sa ešte nejako dostať k tým slovenským autobusom, kde možno budem môcť zaplatiť v korunách. Motal som sa po stanici a hľadal informácie, ako sa dostanem na autobusovú stanicu.
V tom ku mne pristúpila nejaká pani a že či náhodou nehovorím po slovensky a necestujem do Bratislavy. Veľmi sa ospravedlňovala, že ma otravuje a vravela mi, že vo Viedni pracuje ako zdravotná sestra a zamestnávateľ jej kupuje cestovné lístky na Slovensko. Že ju to mrzí, keď prepadnú a že takto možno niekomu pomôžu. Normálne v okienku stoja stopäťdesiat šilingov, no jej stačí, keď jej dám sto korún a aby som si nemyslel, že je podvodníčka, pôjde so mnou až k vlaku. Znova som si raz kľakol na kolená a ďakoval som. Jej aj Niekomu tam hore. Vtedy som to konečne pochopil a bolo mi už definitívne jasné, že nikdy necestujem sám. Že Niekto sa o mňa na mojich cestách stará.
Má so mnou síce kopec roboty, ale robí to vážne dobre. A rozhodne sa nenudí. Tá dobrá pani sa na mňa pozerala ako na blázna.

Sám presne neviem, ako by som túto cestu objektívne zhodnotil. Bola to moja životná cesta, na ktorej som sa toho veľmi veľa naučil. Lepšie som spoznal zákutia vlastnej duše, stretol vynikajúcich ľudí, videl kusisko sveta. Spoznal som svoju druhú rodinu a svoj druhý domov. V reálnom živote sa mi zasa potvrdili slová, ktoré som si prečítal v knihe Paola Coelha. Keď človek niečo naozaj veľmi a úprimne chce, celý vesmír sa spojí, aby to dosiahol.