Kroky Andreja Barčíka (1928-2004), výtvarne aj organizačne aktívnej osobnosti, neboli nesmelým balansovaním, ale zanechali v slovenskom umení nezmazateľnú stopu. Jeho meno je späté so Skupinou Mikuláša Galandu, v ktorej sa stretli názorovo nekonformní umelci s dobovými estetickými doktrínami. Barčík vytvoril jedinečnú výtvarnú techniku a zdokonaľoval ju s intuíciou vášnivého človeka a s vedomou taktikou konštruktívneho umelca. V zadaní priestoru naznačeného čiarou horizontu budoval z vypočítaných línií a kontrastov zátišia dobre známych kuchynských predmetov, lámp, fliaš, rukavíc a hracích kariet. Od polovice päťdesiatich rokov 20.storočia vznikali v jeho ateliéry premyslené kolážové konfigurácie bez popisných detailov, na ktorých dáva vyniknúť kontrastom a štruktúre papiera upraveného monotypiou. Okrem zátiší zobrazoval aj figúry a časť svojej tvorivej energie sústredil na skratkovité zachytenie čŕt ženskej postavy. V súlade so životnými skúsenosťami sa jeho dielo stalo dobre namierenou reflexiou v obraznej podobe terčov, ktoré sú osobným dramatickým mementom, ale aj komplexnejšou výtvarnou úvahou.