Bavilo ma žiť

„Ďakujem, vyzerá to chutne,“ poviem, ani sa nepozriem. Už-už zatváram dvere, keď vtom do nich strčí ruku, akoby niekomu držala výťah.
Čo sa to deje s rozvedenými susedkami? Desia ma na smrť.
„Počkajte! Prosím, počkajte,“ zvolá Mary. Vklinenú ruku nahradí celé telo.
„Práve som prišiel, musím dozrieť na Eve.“ Mary sa na tvári nepohne ani sval a nezmení ani polohu tela. Je na misii. Všetky sú na misii. Striedajú sa mi predo dvermi a núkajú mi polievku, víno či domáci tvarohový koláč. Možno som paranoidný, možno mi len chcú pomôcť. Ale zo štatistického hľadiska je pozoruhodné, že ani jedna filantropka nežije v manželstve. Viem, že Maddy by ma nazvala cynikom. Nemám však vierohodnejšie vysvetlenie pre Marinu láskavosť, iba to, že nie je spokojná so svojím balíčkom manželskej údržby.
Mary si zahryzne do pery. Asi to má byť zvodné, no pôsobí to skôr bolestivo. „To je milé,“ vyjachtá. „Počula som, že ste skvelý otec. Eve je skvelé dieťa. Občas ju vídam v aute. Je vážne, vážne skvelá. Jednoducho skvelá.“ Pri jej obmedzenom výbere slov ma celý rozhovor ešte väčšmi vytočí. Vždy keď tak rozprávala Eve, Maddy priniesla synonymický slovník a prinútila ju, aby si rozšírila slovnú zásobu. Zvažujem, či nemám použiť jej taktiku.
„Vedeli ste, že nemám deti?“
Ježišikriste. Naozaj zaklipkala mihalnicami? Odkiaľ by som to asi mohol vedieť? Ešte pred dvoma minútami som netušil, že sa volá Mary. „Nie.“
„Je to tak, nikdy som do toho nevhupla. Takže mám čas, keby ste niekedy potrebovali výpomoc.“
Skvelé. Šibnutá ženská so stratégiou.