Zo škrupiny Cesta do Austrálie

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Strýko Emil doniesol krokodílovi plné vedro šťavnatého mäska. Všetci traja pozorovali, ako mu chutí. Nemal práve vyberané spôsoby: mľaskal, fučal, ale od krokodíla sa toho asi viac čakať nedalo. Približovať sa k nemu s príručkou slušného stolovania v čase, keď práve obeduje, by bolo životu nebezpečné. „Strýko Emil si tiež myslí, že sa tu má dobre. Lepšie ako v ZOO,“ povedala Anastázia, podávajúc Jožkovi jemnú osušku. „Nič mu nechýba...“ súhlasil Jožko, utierajúc si mokré vlasy. „Iba domov.“ Táto veta na chvíľku zastavila čas. Strýko Emil, Anastázia aj Jožko mysleli na to isté. Krokodíl patrí medzi krokodílov. Má celé dni behať po austrálskej buši, zháňať si potravu, zápasiť, nájsť si rodinu... Niekam patriť. „Najlepšie by mu bolo v Austrálii. Je to jeho domov,“ uvažovala Anastázia. „Super, kúpime obálku, nalepíme známku a pošleme ho do Austrálie,“ zažartoval Jožko. V žiadnom prípade sa nechcel s krokodílom rozlúčiť. A ani s tým nepočítal. Ako sa dá takmer metrový krokodíl poslať do Austrálie? Toto predsa nie je možné. „Všetko, čo si vieš predstaviť, sa dá uskutočniť. Je to ľudské. Jules Verne si vedel predstaviť let balónom, cestu na Mesiac, dvadsaťtisíc míľ pod morom, hoci to v tom čase bolo nemožné, ale všetko sa neskôr naozaj stalo. Tak prečo si myslíš, že krokodíl bude musieť navždy ostať tu? Len preto, lebo to tak chceš?“ Krokodíl, samozrejme, zožral všetko zo svojho červeného vedra a teraz spokojne spal. Strýko sa k nemu pomaly priblížil a nádobu odtiahol. Bol opatrný. Akokoľvek skrotené zviera je stále zviera, zvlášť krokodíl. Rozlúčil sa s deťmi a Agnes so slovami: „Čas ukáže, čo treba robiť.“ Nikto ani len netušil, že toto všetko bola len malá príprava na to, čo príde. Presne tak. Cesta do Austrálie s krokodílom bola dnes ako vymyslený príbeh Julesa Verna. Ale zajtra?