Nepriznaná

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Poďakovanie

Rada by som vyjadrila hlbokú vďaku všetkým, ktorí mi akokoľvek pomohli pri tvorbe tejto knihy. Janke Pronskej za slová, ktorými posunula môj nápad napísať tento príbeh k tomu, že som ho skutočne písať začala. Lucii Súkeníkovej, Zuzane Porubčanovej a Katke Franekovej za veľmi dôležité informácie zo sveta našich zvykov a tradícií. Pani Tatiane Figurovej za niekoľko podstatných informácií týkajúcich sa rodiny Ostrolúckych, bez ktorých by som niektoré časti príbehu nenapísala.
Brende Monique Schiffer za lúštenie listov písaných kurentom a pomoc pri hľadaní informácií v starých rodokmeňoch a elektronických archívoch. Sandre Sabolčákovej, Monike Wurm, Jane Nižnej Nguyen a Monike Maruňákovej za čítanie rukopisu a všetky ich cenné rady a pripomienky k nemu. Pani Jane Turčíkovej za jej vedomosti z histórie a kontrolu rukopisu.
Alenke Závockej a Mirke Slejzákovej za požičanie skutočne dôležitých kníh, bez ktorých by som nemala všetky dôležité informácie o Zemianskom Podhradí a tiež o šľachtickom rode Ostrolúckych.
A napokon, tak ako vždy, môjmu milovanému manželovi Andymu za jeho nekonečnú lásku a trpezlivosť so mnou a s mojím písaním.

Michaela Ella Hajduková

Predslov

Keď som dosta la nápad napísať knihu o časti života Adely Ostrolúckej (doma ju volali Etelka), dlho som uvažovala nad tým, či do toho ísť. Na začiatok som si preštudovala mnohé články na internete – rozhovory s historikmi a inými odborníkmi – a nakoniec som sa rozhodla, že to skúsim. Všeobecný názor totiž je, že Adela je akoby v Ľudovítovom tieni. Myslím si, že toto miesto jej bolo pridelené neprávom. Jednak preto, lebo bola mimoriadna a výnimočná žena svojej doby, a jednak preto, lebo ak by nebolo Ostrolúckych, ktorí Ľudovítovi Štúrovi pomáhali, nedostal by sa ani len do Uhorského snemu a naše dejiny by boli bez neho celkom iné, ako sú.

Zaobstarala som si teda dostupnú literatúru a navštívila niekoľko miest, ktoré s Adelou úzko súvisia. Na tomto mieste sa chcem veľmi pekne poďakovať starostovi obce Ostrá Lúka Mgr. Jurajovi Jelokovi za to, že som si mohla pozrieť kaštieľ, v ktorom Adelka žila a ktorý je inak pre verejnosť stále zatvorený.Tiež som navštívila Zvolen a pozrela si v Lesníckom a drevárskom múzeu dlhodobú výstavu venovanú rodine Ostrolúckych a Ľudovítovi Štúrovi. Odporúčam pozrieť si ju.

Na jednej strane, bolo ťažké písať o Adele, lebo takmer všetko, čo som sa kde o nej dočítala, súviselo so Štúrom. Napríklad ani na internete sa nenachádza jeden jediný článok, ktorý by bol iba o nej. Všetky hovoria o nej aj o Ľudovítovi. O láske, platonickej láske, nenaplnenej láske, jednostrannej láske, prípadne lásku vôbec nespomínajú. Pritom samotná Adela Ostrolúcka by si určite zaslúžila viac pozornosti. Na to obdobie, na polovicu devätnásteho storočia, bola mimoriadne vzdelaná, inteligentná a rozhľadená žena. Dokonale ovládala niekoľko rečí: maďarčinu, nemčinu, angličtinu, francúzštinu, latinčinu, gréčtinu, taliančinu, neskôr slovenčinu a poľštinu. Anglický jazyk vedela tak dobre, že prekladala i reči povedané na krajinskom zhromaždení, vzbudzujúc obdiv učiteľa tejto reči svojou zbehlosťou v jemnostiach jazyka politického. Rozumela sa politike, umeniu, literatúre. Vynikajúco hrala na klavíri, bola žiačkou Ferenca Erkela, operného skladateľa, ktorý zložil maďarskú národnú hymnu. Bola skutočne výnimočnou ženou svojej doby.

História nepodporuje tézu o vzťahu medzi Adelou a Štúrom, ktorá sa vytvorila. No hovorí sa, že bez vetra sa ani lístok nepohne. V každom prípade je však pravdou, že neexistuje nijaký dôkaz, ktorý by hovoril v prospech vzťahu. Mnohí historici radi pracujú iba s dôkazmi a faktami, ale ak na niečo nemajú dôkaz, jednoducho to neexistovalo. Ibaže veľmi často sa stáva, že o mnohých udalostiach z minulosti sme mali presný obraz, ktorý sa rokmi a pod vplyvom nových dôkazov úplne rozpadol.

Čo ak teda existujú, len ich ešte nikto neobjavil? Alebo si niekto, naopak, dal záležať, aby sa nedostali von.

Nemám v úmysle prepisovať históriu. Netvrdím, že sa udalosti stali tak, ako ich opisujem. Nemuseli, ale mohli sa. Mne ruky nezväzujú dôkazy a fakty, a preto sa môžem dať viesť náznakmi a čítať medzi riadkami.

Tak či onak, Adela Ostrolúcka a Ľudovít Štúr patria dávno dejinám a svoje tajomstvá si vzali so sebou do hrobu.

A možno to presne takto chceli.