Hovor!

Veľmi sugestívny príbeh napísaný zvláštne spôsobom. Krátke kapitoly s názvami udalostí, ktoré opisujú konkrétne udalosti. Melinda zo svojho pohľadu opisuje prvý ročník na strednej škole. Nie je to ľahké čítanie. Melinda je pre celú školu na smiech, odsudzujú a ignorujú ju, nerozprávajú sa s ňou, nik sa s ňou nerozpráva. To všetko preto, lebo na rozlúčkový večierok na záver školského roka zavolala policajtov. Nikto nevie prečo a pre ňu sa začne psychický teror. To nie je ale všetko. Nosí v sebe tajomstvo, temné, ponižujúce, o ktorom nikomu nepovedala a je spojené práve s tým večierkom. Ako trinásťročnú ju tam znásilnil chlapec. Bola pripitá a od strachu nevládala ani kričať. Snaží sa to vytesniť a aj chlapca, ktorého stretáva na strednej škole, nevolá menom, ale vraví mu len TO. Vzniká u nej psychický blok a ona prestáva hovoriť. Zaujímavo tento fakt podáva v knihe spisovateľka. Celkovo je v knihe použitej veľmi málo priamej reči (aj to je ako symbolika k tomu, že Melinda skoro nerozpráva), ale jej myšlienkové pochody sú opísané naozaj nádherne. Strach, vzbura proti učiteľom, jej postrehy sú niekedy naozaj veľmi vtipné a trefné, realisticky sú opísané aj fóbie, strach, panika a démoni s ktorými musí bojovať sama. Prestala rozprávať, ale pery si hryzie až do krvi, útočisko na spanie hľadá v skrini, alebo vyjde v zime na strechu zabalená v perine, obhrýza si nechty do krvi, dokonca má myšlienky na samovraždu. Nikto, ani jej rodičia, ani jej učitelia, ani kamarátky (všetky ju totiž opustili) nevidia jej nemé volanie o pomoc. Pre všetkých je to len čudáčka a ju stíha trest za trestom. Všetko sa to na ňu zosype a začne chodiť poza školu. Túla sa po meste, po nemocnici, až si nájde v škole nevyužívaný kumbál, kde sa zatvára a tu sa cíti bezpečne. Jediný, ktorý jej rozumie a tuší, že sa niečo deje, je učiteľ výtvarnej výchovy Freeman, sám sa totiž, podľa niektorých, nezaraďuje medzi tých normálny. A pritom Melinda je šikovné dievča, vtipné, inteligentné, športovo nadané, ktoré sa až do tej nešťastnej udalosti učilo dobre, bola normálnou tínedžerkou. Smutné je opísanie jej rodinného zázemia. Na to čo zažila je totiž sama, nespracovala to dobre, cíti svoju vinu za to, že sa nebránila. Najhoršie je, že stretáva v škole TO, arogantný, samoľúby maturant, za ktorým bláznia dievčatá. Melinda nakoniec vyhrá ten najťažší boj – boj sama so sebou a veľkú úlohu v tom zohrá práve výtvarná výchova. Kniha dáva nazrieť do amerického stredného školstva a na život tejto skupiny mladých. Neviem, či je to ideál. Miestami sa mi to podobala na anarchiu a ak je to naozaj tak, ako to spisovateľka opisuje, tak prosím neberme si za príklad americké školstvo. Zo začiatku sa mi veľmi nepáčil spôsob, akým je napísaná. Ale asi po tretej kapitole som prišla na to, že neviem si predstaviť, že by bola napísaná inak. Naozaj krásny príbeh mladého dievčaťa, ktoré sa vyrovnáva s obrovskou telesnou, ale hlavne psychickou ranou. Zažívame s ňou jej vnútorný boj, ktorý sa odráža aj v jej pohľade na okolitý svet a dianie. A hlavne, ako zlyhávajú tí, ktorí jej mali pomôcť sa cez toto preniesť. Nakoniec nad tým musí zvíťaziť sama. Na zamyslenie je aj spôsob života mládeže. Odhaľuje povrchnosť priateľstva v ich podaní, preceňovanie nepodstatných vecí, pokrytectvo, plytkosť vzťahov. Celé zo je mrazivým čítaním, nie ľahkým, nad ktorým budete ešte dlho rozmýšľať. Výborná kniha, myslím že by si ju mali prečítať všetci mladí (od tých 14-15 rokov), ale je to poučné čítanie pre všetkých. Odporúčam. Oceňujem obálku knihy a aj veľmi priliehavý názov.

Veľmi som sa na knihu tešila a možno práve vysoké očakávania mi skazili čítanie. Čakala som niečo iné a nesadol mi ani štýl akým bola kniha napísaná. Navyše už od začiatku som tušila koniec a tak ma ani nič neprekvapilo.