Stretneme sa na svadbe

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

všetko.
Kúpili sme si malý ohrievač, aspoň do spálne, a zvyšok bytu bol ako Dobšinská ľadová jaskyňa.
Hocikedy mi mrzli ruky, keď som Ravimu ráno varila čaj.
Ale boli sme sami.
Konečne...
A vrhla som sa do ďalšieho levelu.
Naučím sa variť.
Tak indicky.
A naučím sa byť indickou manželkou.

Mal trpezlivosť, Ravi, to sa mu musí nechať.
Asi najväčší problém predstavovalo pre mňa naučiť sa piecť tie prekliate placky, čo ich Indovia skrátka MUSIA mať.
Ááále, veď to zvládnem... nie? Nič ťažké – miesila som cesto ako odušu a tešila sa na to, ako Ravimu zažiaria oči, keď príde domov.
Prekvapím ho – veď som už videla veľakrát, ako to robí.
Takže... malé kúsky cesta si uhnetiem v rukách a poprášim múkou, rozvaľkám a hodím na rozpálenú panvicu či čo to je – opakovala som si v duchu, čo som si už pamätala.
Shit.
Ono to také ľahké nebude, tie sprosté placky posrané.
O hodinu nato ma našiel Ravi s rukami zababranými plakať nad zopár mŕtvymi výrobkami, ktoré by nezožral ani pes.
„Ide ti to super, láska,“ smial sa a moje spálené placky jemne odtisol nabok. O chvíľu sa mu na panvici nafúkla nádherná, súmerná, zo všetkých strán dokonale prepečená.
„Eee... zjem ich zajtra...“ balil moje nepodarené výrobky Ravi do alobalu s tým, že si ich zajtra vezme do práce na desiatu.
Nemal to srdce ich predo mnou vyhodiť.
Trvalo mi dlho, kým som sa to naučila. Ale som asi jediná Slovenka, ktorá ich vie robiť.
Jemné, chrumkavé, nafúknuté, horúce a potreté maslom tak, že z nich kvapká.