Oceán na konci ulice

K tomuto dielu som sa dostala tak pred rokom. A neviem ako je to možné, ale pamätám si svoje prvotné pocity z nej. Nesklamala, nenadchla. Nenahnevala, nepotešila. Mala som z nej zvláštny pocit, ani zlý, ani dobrý. Jednoducho to bola kniha, ktorú som vrátila na poličku a zabudla, o čom vlastne bola. Len občasné zahliadnutie jej chrbta mi vynorilo nepatrné spomienky na dielo, ktoré vo mne nezanechalo takmer žiaden pocit. No rozhodla som sa k nej vrátiť a môžem povedať, že som spravila tú najrozumnejšiu vec, ktorá ma mohla napadnúť. Tentokrát som čítala pozornejšie, vnímala autorové slová a celý príbeh mi začínal dávať zmysel. A po dočítaní, verte či nie, som pocítila ten pravý pocit z nej. Bolo to nadšenie. Skutočné nadšenie zo skvelo napísaného diela, ktoré nie je obyčajné, ale plné originality a veľkého talentu, ktorý v sebe má Neil Gaiman. Pre mňa jednoznačne zážitok, plný skrytých významov a deja, ktorý je uveriteľnejší ako niektoré knihy, ktorých príbehy sú vsadené do reality. A to zásluhou už spomínaného autora, ktorý sa dokázal vcítiť do svojich postáv, zmeniť sa na sedem ročného chlapca a vnímať, cítiť, premýšľať tak ako to vedia deti. Ťažko sa opisuje moje nadšenie z tejto knihy, pretože sa to jednoducho nedá. Tento príbeh bol zvláštny no zároveň geniálny, nepredvídateľný a nedokážem ho opísať bez toho, aby som niečo neprezradila. Nejde to, knihu si musíte prečítať, pretože ja vám toho veľa nepoviem. Len toľko, že je to úžasné dielo od skvelého autora, ktoré stojí za to. Myslím, že som musela na túto knihu v istom zmysle dospieť, aby som ju aj pochopila. A pochopila i to, že na konci ulice je skutočný oceán...