Srdcová dáma

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Pred dvomi týždňami, než sa to všetko zomlelo, som sa ponáhľala do babičkinho bytu, kde som mala mať stretnutie so svojou pravidelnou klientkou. Nestáva sa mi často, že by som pri náhodnom kontakte mala videnie. Tieto veci, samozrejme, neviem ovplyvniť a vôbec netuším, kto rozhoduje o tom, či nejaké videnie budem mať, alebo nie. Možno sám osud v takýchto prípadoch potrebuje prostredníka, to neviem. Prekvapilo ma však, že aj keď mi bolo dovolené zakročiť, tomu chlapíkovi, ktorý sa zjavne niekam ponáhľal, som nepomohla.

Pochopila som to o niekoľko dní neskôr, vo chvíli, keď som zočila jeho nehmotné telo, ako prichádza ku mne. Zastal asi dva metre odo mňa – nikdy neprídu bližšie. Neviem, či nesmú prehovoriť, alebo to nevedia, fakt som to vtedy netušila. Možno im musím dovoliť prehovoriť ja, nikdy som to neskúšala.

Keďže som už toľkých odignorovala, nemala som v pláne všímať si ani jeho. Veď to nebola moja chyba, že ma nepočúval. Jasné, veriť čudným slovám nejakej podľa neho šibnutej baby sa dalo len ťažko, ale čo viac som mohla urobiť?

„Šibe ti?“ spýtal sa ma vtedy so záujmom, keď som ho schmatla za ruku a prezradila mu okolnosti, pri ktorých príde o život.

„Hovorím vám pravdu,“ presviedčala som ho. „Som totiž veštkyňa. Naozaj sa vám môže stať niečo zlé, ak tam dnes pôjdete.“

„Daj sa liečiť,“ poradil mi s úškrnom a vytrhol svoje značkové tričko z mojej zovretej päste.

„Počkajte…“

Ale to patrilo už len jeho rýchlo sa vzďaľujúcej postave. Nestihla som mu prezradiť nijaké podrobnosti, vďaka ktorým by mi možno nakoniec dal šancu.

Ani sa neotočil a veľmi pochybujem, že vôbec veril na veci medzi nebom a zemou. Po troch dňoch však za mnou prišiel jeho duch. Pozeral sa na mňa, prosil očami a ja som nemala to srdce povedať mu niečo v zmysle „veď som ti to vravela“.

Po týždni ešte stále nechcel odísť, tak som stratila nervy a zavolala na políciu a nasledujúci dialóg bol, mierne povedané, čudný.

„Viete, som veštkyňa a mala som videnie…“

„Boli ste priamo svedkom tej vraždy?“

„Nie, ja…“

„Pracujete doma?“

„Áno… teda niekedy… Ale čo to má s tým spoločné? Ide tu o vraždu muža a ja som sa ho snažila varovať…“

„Vy ho poznáte? Kto je to? Ako sa volá?“

Keďže som sa snažila vysvetliť, že vražda je vlastne len moja vízia, policajný dôstojník, ktorý sa mi láskavo venoval, samozrejme musel mať pocit, že som blázon. Napokon som to vzdala a zavesila.

Ale ako sa hovorí, žiadny dobrý skutok nezostane nepotrestaný…