Chlapi na zbláznenie

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Ivana Ondriová:
Chlapi na zbláznenie
úryvok

Zasekla som sa a Leo sa mierne zachmúril. Tešil sa, že uvidí budúcu švagrinú, a ja som bola zvedavá, ktorá si ho ulovila.
No teraz som bola vlastne aj celkom spokojná, že ho budem mať pár dní bez nej a možno ho viac spoznám. Marka...
Vykročil, ťahajúc za sebou obrovský kufor na kolieskach. Chytiac ma voľnou rukou okolo bokov, akoby to bolo celkom prirodzené a na dennom poriadku. Leo stepoval po jeho druhom boku, márne sa domáhajúc vysvetlenia.
„Prečo si mi to nepovedal, keď si mi ráno volal? Naši sa jej už nemohli dočkať. Teraz budú sklamaní.“
„Hej, budú?“ káravo zatiahol Marek, pozerajúc len na mňa.
Bože, prečo? Bol príťažlivý, to priznávam, tak zvláštne živočíšne, že som po pár minútach zhodnotila, že sa mi to vôbec nepáči.
Bolo to príliš nebezpečné!
On bol príliš nebezpečný!
„A na mne im nezáleží? Mňa vidieť nechcú?“
Leo ho chlapsky a bratsky zároveň tresol päsťou po chrbte a pokynul smerom k bielej fabii zaparkovanej pri obrubníku.
„Že sa vôbec pýtaš! Užiješ si, len sa priprav. Zasypú ťa otázkami, že nebudeš vládať na ne odpovedať. Ale poznáš mamu. Chcela sa konečne stretnúťs nádejnou nevestou.“
„Veď jednu má rovno pod nosom, nie?“
Pozrel na mňa, a hoci tak urobil cez sklá tmavých okuliarov, aj tak som cítila, ako ma jeho pohľad páli cez blúzku a trojštvrťové legíny. Cez látku košieľky mi presvitala červená podprsenka. Zámerne, sexi.
Bola som sexi? So svojimi kostnatými plecami a primalými prsami, vysunutými bedrovými kosťami a tenkými nohami sotva. Leo si odkašľal. Siahol do vrecka a centrálne odomkol auto. Potom v chvate otvoril kufor, aby tam mohol hodiť Markovu batožinu.
„No veď hej,“ utrúsil len.
Mňa dožral a Marka pobavil. Ten na mňa posmešne žmurkol, gavaliersky mi otvoril dvere, podržal ich, kým si sadnem, podotýkam, že na zadné sedadlo a potom sa vteperil na to predo mnou, akoby sa nechumelilo.
Leo neprotestoval...
Ja však áno. Zduto, po svojom.
Tak som sedela vzadu za ich chrbtami a načúvala ich naťahovaniu po celú cestu z Košíc až na Ďumbiersku, kde Weberovci bývali. Mali si toho čo povedať... Akoby som tam nebola. Nevnímali ma. Tak som sa mohla spokojne zahĺbiť do zvuku Markovho hlasu, ktorý na mňa pôsobil fakt zvláštne.
Bol hlboký, tajomný, mužný. Vlastne, ten chlap bol celý taký.