Naučím ťa milovať

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Kapitola 8

James to zrazu všetko pochopil. V tejto žene, celkom inej ako Catherine, celkom inej ako všetky ostatné ženy, ktoré dosiaľ poznal, našiel zmysel svojho života. Pritiahol si ju k sebe. Má správnu výšku a ideálnu postavu. Cítil, ako sa mu bez odporu rozplýva v náručí. Je láskavá a šľachetná a zbožňuje jeho deti.
A čo je najlepšie zo všetkého, túži po ňom.
Nadvihol jej bradu a uprene jej hľadel do orieškovohnedých hlbokých očí. Je taká nevinná. Priveľmi nevinná na to, aby vedela, čo je pre ňu najlepšie. Na chvíľu zaváhal. Ale tento náznak pochybností už nemohol zastaviť prílivovú vlnu istoty, ktorá ho zaplavovala.
Chce ju.
Nie, je v tom viac. Potrebuje ju.
„Phoebe,“ zašeptal jej pri perách a cítil, ako mu jej ústa odpovedajú.
„James.“
V živote nepočul nič erotickejšie. Jeho meno vyslovené jej hlbokým, tlmeným hlasom.
„Doparoma,“ zašomral. Bol načisto stratený. Únavu vystriedala silná túžba. Objal ju okolo pružného pása a na hrudi zacítil jej teplé, poddajné prsia. A tie jej pery...
Jej sladké, zmyselné pery boli stvorené pre jeho potešenie. Naklonila hlavu, a keď sa im ústa stretli, tie nevinné, zvodné pery sa roztvorili, aby prijali náruživý výpad jeho jazyka.
Najradšej by ju do seba vcucol a celú prehltol pre svoje vlastné sebecké potešenie. Ale rozhodol sa, že ju rozpáli vášňou.
Pomaly sa presunuli k divánu. Sadol si a posadil si ju do lona. Objala ho okolo pliec a prsty mu zaborila do vlasov na šiji. Posunul ju, aby jej nohy viseli cez operadlo a v náručí ju nahol dozadu. Je tu preňho, aby uspokojila ten neovládateľný hlad a potom mu servírovala druhý, tretí chod - nekonečné množstvo chodov.
Vzrušenie, ktoré cítil v rozkroku, ho hnalo ďalej. Pritisol sa k teplému, poddajnému lonu. Začala ho bozkávať tak, ako on predtým bozkával ju. So vzrastajúcou odvahou mu skúmala hlbiny úst, čoraz prudšie, čoraz požadovačnejšie. A on bol pripravený jej požiadavkám v plnej miere vyhovieť.
Zosunul si ju z lona a ľahol si na ňu na úzkej pohovke.
Keď sa Phoebe ocitla pod ním, uvedomila si náhlu zmenu, akoby sa menil smer vetra, akoby sa vychýlila zemská os. Kým dosiaľ mala pocit, že aspoň ako-tak ovláda situáciu, teraz ju ovládal on.
A možno ju ovládal už od začiatku. Možno to bola ilúzia, keď si myslela, že môže tohto muža odmietnuť a udržať na uzde tú divú šelmu, ktorú v nej prebudil.
Náruživosť. V ušiach jej znel matkin prísny, odsudzujúci hlas.
Ale potom ho prehlušil iný hlas, mladý a rebelantský - jej vlastný - ktorý namietal, že ak večne zachmúrená, kritická a osamelá matka tak rezolútne odmietala vášeň, musí to byť úžasná vec.
Hoci táto kacírska myšlienka odporovala jej celoživotnému presvedčeniu, už ju neopúšťala. Emilean Churchillová nenávidela veľa vecí: hudbu, smiech, slovom všetko, čo prináša radosť a vzbudzuje city. Ale matka sa v tom všetkom mýlila. Čo ak sa mýlila aj v tomto?
Musí to zistiť, lebo sa nechce podobať zatrpknutej, nevľúdnej matke. A tak sa zmierila s tým, že pod ťarchou jeho mužného tela sa dusí a ďakovala osudu, že James Lindford chce práve ju, Phoebe Churchillovú. Hoci môže mať každú ženu, on túži po nej, lebo napriek vonkajším rozdielom sú si v podstate veľmi podobní. Vedia, čo je v živote skutočne dôležité, a bojujú o to. On kvôli svojim deťom odišiel z Londýna, ona odmalička vychováva neter. A dnes v noci spoločne zápasili o Leyin život. Muž, ktorý tak vrúcne miluje svoje deti, je dozaista schopný rovnako vrúcne milovať aj ženu. A zbožňovať ju.
Akoby jej chcel dokázať, že má pravdu, začal jej krk obsypávať nežnými bozkami. Keď sa jej horúcimi perami dotkol ušného lalôčika, v podbrušku jej vzbĺkol požiar ohromných rozmerov.
„James,“ zastonala a nedočkavo sa pod ním pomrvila v očakávaní niečoho, čo nevedela vyjadriť slovami.
Ale on vedel, čo má robiť a na jej nemé prosby odpovedal nežnými dotykmi. Na vnútornej strane lakťa. Na dlani. Na mieste pod uchom, ktoré nemá meno. Vôbec netušila, že tie všedné, banálne časti jej tela sú také citlivé.
Potom jej jedným kolenom odtlačil nohy od seba a vsunul sa jej medzi stehná. Bol to neznámy, útočný pohyb. Majetnícky. Vzrušujúci. Súčasne jej jednou rukou prechádzal zboku po hrudi, až ju nakoniec uchopil za prsník.
Ach áno, neprestávaj. Tak znela jej hriešna, roztúžená odpoveď.
Dovtípil sa, čo mu chce povedať. Palcom jej prešiel po prsníku a niekto zastonal. Že by to bola ona?
Keď to urobil znova a špičkou nechta jej vydráždil bradavku do trýznivej citlivosti, opäť zastonala.
„Phoebe,“ šepkal jej meno a nežne ju bozkával na krku, pričom pokračoval v sladkom mučení prsníka, až kým nevzdychala od vzrušenia. Pod ním sa prebudila bublajúca živá sopka a hrozilo, že pod prudkým náporom citov každú chvíľu vybuchne.
Keď na nohách zacítila závan chladného vzduchu, na chvíľu sa jej vrátil zdravý rozum. Spodnú časť tela mala celkom odhalenú. Ako sa to len mohlo stať?
Ale viac nad tým nerozmýšľala, lebo cítila, ako ju horúcou, odvážnou dlaňou hladká pod kolenom. Tie zmyselné, nehanebné dotyky boli také príjemné, že ho nedokázala zastaviť. Ak toto je vášeň, už nikdy jej nebude schopná odolať. Keď sa jej bedrami oprel o lono, inštinktívne sa k nemu pritlačila. Ako si len mohla myslieť, že tento akt je odporný? Ako ho mohla zavrhovať? Báť sa ho? Mať z neho hrôzu?
Zvalil sa na bok a rukou ju hladkal čoraz vyššie. Keď sa dotkol vrcholu jej roztiahnutých nôh, zalapala po dychu. Položil jej dlaň na najintímnejšiu časť tela. Od strachu a vzrušenia sa jej srdce divo rozbúšilo.
Strach. Vzrušenie. Naliehavosť. Musí vedieť, čo bude ďalej.
„Si ešte panna?“ zašepkal jej do ucha chrapľavým hlasom.
Jej vnútro sa zmenilo na rozvírenú riavu emócií. Prikývla, lebo nebola schopná vydať zo seba ani hláska. Áno, ešte je panna. Ale ako dlho?
Možno by ho mala zastaviť.
Ale potom si prekliesnil cestu cez kučierky a dotkol sa jej hrášku. Pri tých úžasných pocitoch už ani nepomyslela na to, že by ho mala zastaviť.
Och áno. Áno, presne tam. Ach, je to nádherné... úžasné... neuveriteľné...
Cítila tie isté jemné krúživé pohyby ako predtým na bradavke. Lenže teraz bol oveľa bližšie k vriacemu stredu jej túžby. Jej vášne. Keď pokračoval, zaliala ju horúčava a vlhkosť - a potom explodovala.
„Och, áno. Áno.“ Znova a znova počula svoje výkriky a telo sa jej prehlo v kŕči mimo hraníc jej chápania. Neprestával ju dráždiť, až kým to bolo neznesiteľné, až kým nezačala vzlykať a tvár sa jej nezaliala slzami.
Potom posunul prst dozadu, hlbšie, a hoci sa jej telo ešte vždy zmietalo v kŕčoch, zaplavili ju celkom nové pocity. Prstom pohyboval dnu a von a opäť ju vzrušil, ale trochu inak ako predtým.
Na chvíľu prestal a Phoebe zalapala po dychu. Nebodaj zomrela? A toto je nebo?
Opäť sa nad ňou sklonil a zasúval do nej niečo tvrdšie a väčšie.
Keď otvorila oči, tváre mali tesne pri sebe. Prepaľoval ju uhrančivými modrými očami. „Možno to bude trochu bolieť,“ zamrmlal. „Ale iba trochu. A hneď to pominie. Sľubujem.“ Zatlačil silnejšie. Bolo to nepoznané, desivé, ale neodvratné.
„Phoebe?“
Prikývla a ani na sekundu mu neprestávala hľadieť do očí. Najprv do nej vchádzal pomaly, opatrne, ale každý pohyb bol smelší a hlbší. Naplnil ju, roztiahol ju. Zmocnil sa jej. Potom na chvíľu prestal a jediným výpadom do jej vnikol úplne.
Nebolelo to. Ale vedomie neodvolateľnosti, ten nepredstaviteľný pocit jednoty jej načisto vyrazil dych. Teraz mu patrí. To ju napĺňalo radosťou.
Patrí mu. A on patrí jej.
Stále si hľadeli do očí, keď z nej pomaly vyšiel a potom do nej opäť vnikol. „Och, bože,“ zavzdychala.
Jemne sa usmial a Phoebe pocítila neodolateľnú túžbu pobozkať ho na ústa. Opäť do nej vnikol, tentoraz rýchlejšie a hlbšie, a potom sa začal pohybovať v rytme, ktorý Phoebe inštinktívne nasledovala. Prijala ho do svojho tela, do svojho srdca. Pritiahla mu hlavu k sebe a ústa im splynuli v erotickom spojení, rovnako ako loná.
Táto číra rozkoš, toto absolútne naplnenie – je to naozaj to, čoho sa tak bála? Ako len mohla byť taká hlúpa? Veď toto je dokonalosť. A radosť. Je to láska, náruživosť a nevyhnutnosť. Už navždy. A keď ju opäť priviedol na pokraj hlbokej priepasti slobody, víťazstva a fyzického odovzdania, explodovala v tej istej chvíli ako on.
Phoebe nevedela presne povedať, čo sa dialo potom a v akom slede. Mala pocit, akoby stratila vedomie. S určitosťou vedela iba to, že v jednej chvíli na nej ochabnutý ležal a zrazu bol preč.
Keď sa posadila, podal jej vlhký uterák, aby sa poutierala. Cítila sa trápne a zmätene. Ale potom si kľakol pred pohovku a usmial sa na ňu. Chytil jej ruku a pobozkal ju. Potom sa na ňu s vážnym výrazom skúmavo zahľadel.
„To nebolo...“ zasekol sa a pustil jej ruku. „Neplánoval som to, Phoebe. Tá dlhá noc spolu...“ opäť sa zasekol. „Ale nebudem sa ospravedlňovať. Čo sa stalo, stalo sa. A neľutujem to, hoci by som mal. Dúfam, že ani ty.“
Phoebe si odkašľala. Líca jej horeli a chcela od neho odvrátiť pohľad. Ale pred otázkou v jeho očiach nebolo úniku. „Nie, neľutujem,“ odvetila. Mala by?
„Dobre. Musíme sa o tom porozprávať. Ale nie teraz, v tejto izbe. Zavolám slúžku, aby ti pripravila posteľ.“
„A čo Leya?“
„Spí. Nemá význam, aby sme tu obaja pri nej sedeli. Ja sa vyspím neskôr. A keď si budeme istí, že je v poriadku, pozhovárame sa.“
Samozrejme, mal pravdu. Najradšej by sa s ním porozprávala hneď teraz a všetko si vyjasnila, ale bola priveľmi zmätená, omráčená a vyčerpaná, aby bola schopná jasne myslieť. A potom, Izzy a Helen spali hneď za dverami...
Stuhla hrôzou a v hlave sa jej zrazu celkom rozjasnilo. Dúfala, že nepočuli jej hlasné stony. Navyše, onedlho bude svitať a gazdiná a niektoré zo slúžok sa už možno zobudili.
Preto súhlasila s jeho návrhom, sklonila hlavu, a keď odišiel pohľadať slúžku, odľahlo jej.
Obzerala sa po prázdnej izbe, a keď sa presvedčila, že ju roztrasené nohy unesú, postavila sa. Dobrotivý Bože. Tak už sa to stalo. Urobila nezvratný krok a vydala sa na cestu, z ktorej niet návratu. Už nikdy.
Nič neľutovala a bola šťastná, že sa to stalo. Ale o chvíľu ju opäť ovládol strach. Pre ňu to bolo prvý raz, ale preňho určite nie. Robil to už s mnohými ženami. Najmenej s tromi, ale určite ich bolo viac, oveľa viac.
Zamračila sa, podišla k železnej postieľke a zahľadela sa na jeho spiacu dcérku. Neoženil sa ani s jednou ženou, ktorá mu porodila dieťa. Prečo by sa mal k nej správať inakšie?
A čo ak otehotnela?
Mimovoľne sa chytila za brucho, ale hneď sa spamätala. Zaťala ruku v päsť a odtiahla ju. Teraz si nad tým nebude lámať hlavu. Po chvíli začala rozmýšľať, kedy mala posledné mesiačky. Pred dvoma týždňami? Nie, pred tromi. V každom prípade to bolo predtým, ako stretla Jamesa – lorda Farleyho. Predtým, ako sa s deťmi vrátil do svojho vidieckeho sídla.
Odľahlo jej. Určite sa nič nestalo. O pár dní to bude vedieť naisto.
Opäť pozrela na Leyu a premohla ju nečakaná ľútosť - samozrejme, celkom mylná, ale o nič menej skutočná. Nebude mať bábätko a mala by byť za to vďačná. Ale čo ak to urobia znova...
Nie. To nesmie dopustiť. To by bolo šialenstvo. Mimovoľne si spomenula na nedávno prežitú vášeň. Znela jej v ušiach ako ozvena obľúbenej melódie. Aj keby sa to už nikdy nestalo, aj keby sa nikdy nevydala a už nikdy v živote neležala v náručí muža, navždy si bude pamätať ten súzvuk vášne a lásky. Ak aj nie lásky, tak aspoň telesnej rozkoše.
Ovinula sa rukami a potriasla hlavou. Ak bude ďalej takto rojčiť, načisto sa zblázni. Ale bola priveľmi vyčerpaná z toho, čo sa stalo za posledných pár hodín, aby bola schopná jasne premýšľať. Musí si dožičiť spánok, aspoň na chvíľku uniknúť pred týmito myšlienkami.
Do izby vošla rozospatá slúžka a mlčky ju viedla popri núdzovom lôžku dievčat na chodbe od Jamesa, ktorý sa usadil v kresle pri Leyinej posteli. Jej izba bola na druhom poschodí. Nebola veľká, ale pôsobila útulne. Oheň v kozube príjemne praskal a chlad v izbe pomaly ustupoval. Slúžka mlčky odostlala posteľ a ukázala na umývadlo a krčah s vodou.
Keď slúžka odišla, odľahlo jej. Nemala chuť premýšľať, či dievča mohlo na pohľad uhádnuť, čo sa dnes v noci stalo a ako radikálne sa Phoebe zmenila.
Bola rada, že je sama. Vyzliekla sa, a hoci voda bola ľadová, poumývala sa. Vliezla do studenej postele a zababušila sa do perín. V tichu chladnej izby ju zohrievali spomienky. Zaspala skôr, ako sa posteľ rozohriala, vyčerpaná na tele i duši.
Keď sa zobudila, v dome vládol zmätok. Prvý šok nastal, keď sa jej Helen hodila na posteľ a hystericky sa rozplakala. Cez otvorené dvere do izby vletela Izzy a zúrivo vrieskala: „Vypadni z môjho domu, ty fľandra!“
Phoebe v panike vyskočila na rovné nohy. Tak už vedia, čo sa stalo! Oblial ju studený pot. Vedia, čo minulú noc robila s lordom Farleym, a čoskoro to budú vedieť všetci vo Swansforde!
Helen ďalej vzlykala. „Nezostanem tu. Nezostanem! Nemôže ma prinútiť!
„Helen, Helen.“ Phoebe vzala roztrasené dieťa do náručia a usilovala sa pochopiť, čo sa stalo. „Tichučko. Všetko je v poriadku. Som pri tebe.“
Vydesené dieťa sa vo Phoebinom náručí schúlilo do klbka a Phoebe namiesto paniky ovládla zmätenosť. Prečo je Helen taká rozrušená? Určite nie iba preto, že Izzy zúri. A prečo je Izzy taká napajedená? „Preboha, čo sa stalo, srdiečko?“
„Neopustím ťa.“ Helen ronila slzy, akoby jej išlo srdce puknúť. „Nenávidím ju. Nikdy ma neprinúti, aby som ťa opustila.“
Phoebe už ničomu nerozumela. „Počúvaj ma, Helen. Vieš, že Izzy ti neublíži. Aj keď sa na teba hnevá, nesmieš sa dať takto vystrašiť.“
„To nie Izzy,“ tlmene vzlykala vo Phoebinom náručí. „Izzy nie.“
Na prízemí sa rozbil tanier a plesli dvere. Phoebe sa pokúšala rozmýšľať. Určite je to kvôli gazdinej, tej hroznej, bezcitnej tyranke. Keď Izzy zúri a Helen plače, dozaista to má na svedomí pani Gatlingová.
„Prestaň už plakať, Helen. O všetko sa postarám. Len mi dovoľ, aby som vstala a obliekla sa.“ Helen sa skryla pod perinu. Medzitým sa Izzine zúrivé výkriky ozývali kdesi na inom poschodí. Hoci nerozumela, čo presne hovorí, bolo očividné, že je rozzúrená.
Veď ja ti ukážem, pomyslela si Phoebe. Vydala sa smerom, odkiaľ prichádzala spŕška nadávok. Keď schádzala do haly, pripevňovala si vlasy sponkami. Mala v úmysle pokračovať tam, kde Izzy skončila. Z duše nenávidela, keď dospelí neprávom ubližujú deťom.
Dolu pri schodisku stál komorník a bezradne žmurkal. Dve slúžky sa k sebe túlili vo výklenku pod schodmi a gazdiná v rozčúlení vliekla dve cestovné tašky ku dverám. Keď prechádzala okolo Phoebe, vrhla na ňu nenávistný pohľad.
„Jedna ako druhá,“ zašomrala. „Obyčajné fľandry.“ Potom za sebou zaplesla dvere.
Phoebe sa za ňou rozbehla, rozhodnutá vynadať tej nenávistnej starej babizni skôr, ako sa jej podarí zmiznúť. Ale komorník pokrútil šedivou hlavou a roztrasenou rukou ukázal k salónu. „Myslím, že tam vás potrebujú viac, slečna. Prosím.“
Phoebe zastala a váhavo pozerala striedavo na prosiaceho komorníka a dvere do salónu. Čo sa to v tomto dome robí? Keď začula Izzy, otočila sa.
„... a vy, vy ste najhorší zo všetkých! Nenávidím vás!“
Dvere sa rozleteli a zo salóna sa vyvalila Izzy, klbko zúrivosti a sklamania. Rozbehla sa do zadnej časti domu a Phoebe nevenovala ani pohľad.
Zo salóna sa ozval hlas lorda Farleyho: „Dočerta! Izzy, vráť sa! Ihneď sa vráť!“
Vzápätí Phoebe začula ženský smiech a obliala ju hrôza. Ženský smiech? Zostala stáť ako prikovaná. Určite to nebola slúžka. Odrazu jej napadla strašná myšlienka. Taká strašná, až sa jej zodvihol žalúdok. Čo ak je to lady Catherine, o ktorej písali v novinách? Tá, s ktorou bol zasnúbený?
„Och, bože,“ hovorila žena. „Ako vidím, máte tu veselo. Ale ja sa nesťažujem. Musím povedať, že som bola šťastím celá bez seba, keď ma váš človek kontaktoval. Aspoň bude odteraz moje dievčatko vyrastať so svojimi dvoma sestrami.“
Nie je to lady Catherine, pomyslela si Phoebe s úľavou, je to niekto iný. Izzina matka. Nie, nie je to ani ona. Tá žena vraví, že jej dcéra má dve sestry.
Odrazu sa preľakla. Čo ak je to ďalšia z jeho mileniek?
Prehltla guču sklamania, ktorá ju tlačila v hrdle. Takže tie klebety sú pravdivé. Hľadal ďalšie zo svojich detí a vyzerá to tak, že ho našiel. Alebo skôr matka toho dieťaťa našla jeho.
Jej prvým popudom bolo otočiť sa a utiecť, presne ako Helen. Utiecť, vrátiť sa domov a tváriť sa, akoby jej bolo celkom jedno, že ďalšia z množstva jeho mileniek práve prekročila prah tohto domu.
Ale keď sa zjavil vo dverách a chystal sa zavrieť ich, zmeravela. Keď ju uvidel, zastal ako obarený.
Už na prvý pohľad bolo očividné, že je na smrť unavený. A nielen to. V očiach mal hrôzu, akoby nemohol uveriť, že tá žena je skutočne tu, v jeho dome. Zahľadel sa Phoebe priamo do očí a očervenel, akoby sa zahanbil.
Chcela, aby sa cítil zahanbený. Ale zároveň vedela, že ju do toho nič nie je. Minulosť je jeho vec. Ju zaujíma iba jeho prítomnosť a budúcnosť, a aj to iba vtedy, keď ide o ňu.
Aspoň tak jej to našepkával rozum, ale v tej chvíli Phoebe nebola schopná držať sa rozumu.
„Počúvate ma, James?“ ozval sa znovu ženský hlas. „Je vonku niekto?“
Keď Phoebe začula, ako sa tá osoba blíži ľahkým krokom ku dverám salóna, opäť chcela ujsť, ale ešte väčšmi chcela zostať.
Nič to pre mňa neznamená, povedala si. Vystrela sa a nadvihla bradu. Tvoj neusporiadaný život a ženy z tvojej minulosti sa ma netýkajú. Ja idem domov.
Potom spoza chrbta lorda Farleyho vykukol obrovský klobúk na hustej hrive plavých vlasov a spopod neho na ňu hľadela krásna tvár. „Aha, veď to je Phoebe,“ povedala žena a načisto jej vyrazila dych. Odkiaľ pozná jej meno?
„Dúfala som, že to budeš ty,“ pokračovala tá nádherná bytosť a s otvoreným náručím a so širokým úsmevom na nápadne namaľovaných perách sa prešmykla popri lordovi Farleym. „Nevideli sme sa už celú večnosť, Phoebe. Poď, objím si sestru.“
Na chvíľu sa jej zdalo, že sa svet zastavil. Louise. Phoebe zažmurkala a až potom ju spoznala. Sestra je tu? Ale prečo? Určite prišla preto, lebo dostala list o smrti matky. Lenže ako mohla Louise vedieť, že ju nájde vo Farley Parku?
Phoebe k nej vykročila s rozpačitým, no prívetivým úsmevom, ale odrazu naplno pochopila zmysel jej rozhovoru s Jamesom.
Krutá pravda ju zasiahla ako tvrdý úder a zranila ju tak, ako by ju fyzický úder nikdy nedokázal zraniť. Zabodla sa jej ako dýka priamo do srdca, na najzraniteľnejšom mieste.
Čo mu to povedala? „Moje dievčatko bude mať dve sestry...“
Jej dievčatko. Helen. Tá anjelská Helen, ktorá nikdy nepoznala svojho otca. Helen, o ktorú sa od malička starala ako o vlastnú. Izzy a Leya sú jej sestry?
To znamená, že lord Farley je Heleniným otcom.
Louise má Helen s.... s jej lordom Farleym?
Pri tejto príšernej myšlienke sa Phoebe zatackala a neisto ustúpila, akoby chcela ujsť pred skutočnosťou. To predsa nemôže byť pravda. To nesmie by pravda!
Ale keď sa ticho vo vstupnej hale stalo neznesiteľným, uvedomila si, že je to strašná pravda. Helen je dcéra lorda Farleyho, ktorú hľadal.
A Louise sa vrátila do Yorkshiru, aby dala Helen jemu a vzala ju jej.