Slečna s výsledkami

aj dvanásť ľudí. A my sme tam sedeli tri. Box bol viac než dopoly prázdny. Nie tak obyčajne prázdny. Ale zvodne prázdny. Každý si chcel prisadnúť. Ale nie každý si to mohol dovoliť. 
Lady Boa Vista už veštila spoločníkov na tento večer a popritom si sťahovala šaty. Zvrchu som jej videla do žalúdka a z opačného smeru do maternice. Kúpila si ich bez skúšania, lebo „nemala som čas, kočeny…“, a neodhadla veľkosť, chudina. A Mašľa robila to, čo robí najradšej. Išla na záchod, obzerať sa v zrkadle. 
Bolo ich viac než dosť. Vtlačili sa dnu. Ako veľká voda. Ako prívalová vlna testosterónu. Hneď sa okolo nich zbehla suita priateľov a známych, začali si navzájom všetci podávať ruky, tľapkať sa po pleciach, častovať sa nadávkami, ale len naoko, aby bolo vidno, že sú to vtipní chlapci, a gratulovať si k tomu, akí sú majstri sveta. 
Pár kamošov, pár bývalých spolužiakov, pár exfrajerov. Plus dvaja neznámi. Jeden sladší ako druhý. A celá táto banda kľučkovala k nám, pretože tak to bolo vždy. Pretože tak to malo byť. Pretože tak sa nám to páčilo. Slečna Boa Vista, majsterka koketérie, už nebezpečne žmurkala umelými riasami na neznámeho číslo jeden, nejakého Wolfa. A pri mne zrazu sedel neznámy číslo dva Dávid. 
„No čo, Mago, škola stojí?“ spýtala sa Boa Vista milo Maga, nášho drbnutého kamaráta. 
„Aspoň škola musí, keď už nič iné, však?“ tiež som sa zapojila do začínajúcej sa debaty. 
„Debbie, prestaň,“ povedal mierne. 
„Hm, tak fajn, ty inteligent.“ 
Aj bývalý spolužiak Maťo sa pripojil: „Debbie, nechaj ho. Nakladačka v bowlingu a teraz aj tie tvoje odfajče mu nerobia dobre. Opije sa a čo potom s ním.“ 
„Za-ko-pať, za-ko-pať…“ zaskandovala Mašľa. Už niečo popila a sama sebe pripadala rozkošne vtipná. 
Po pár vodkách som už viedla plnohodnotný výživný rozhovor s Dávidom. 
Mal dvadsaťsedem. 
Mal vysokú školu. 
Mal priateľku. 
Nič na mňa nehral. Ani ja na neho. Cítila som sa veľmi uvoľnene. Maťo sedel s nami na sedačke a celý večer mu dohováral. Všetko v rámci zábavy, prirodzene. Ale aj tak. 
Vraj si má dať na mňa pozor. 
Vraj som zlá. 
Chytím, použijem, odhodím. 
To bola moja posledná jasná spomienka. U mňa je to tak. Pijem, pijem, pijem, hmla. 
Bola to dlouhááá noc. Veľa sme drinkovali. A fajčili. Hlavne drinkovali. A fajčili. A v neposlednom rade drinkovali. Vodka a zábava tiekli prúdom. 
Potokom. 
Dunajom. 
Mašľa skoro ráno volala pred panelákom cez smetný kôš do Austrálie. 
Boa Vista sa viezla na novú adresu. Na adresu pána Wolfa. 
A ja som ani nevedela, ako som dorazila domov. 

To, že som celú noc lietala po všetkých mešitách a bola som z toho nebesky unavená, ma vôbec nesralo. To, že po vodke, ktorá by hravo rozožrala brnenie rytierov za okrúhlym stolom, začal môj žalúdok tráviť sám seba, ma nesralo ani najmenej. To, že mi v hlave zvonil zvonár od Matky Božej a zjavne neplánoval prestať, ma nesralo absolútne. Ale toto, že som musela upiecť tatkovi jablkové štrúdle, pre ktoré som nevidela piatu časť Harryho Pottera, ktorá išla v telke, tak toto som predýchavala ťažko. 
„Čo robíš?“ spýtala sa ma Boa Vista. Volala mi vždy po prehýrenej noci, aby sa uistila, že som v poriadku. 
„Pečiem jablkové štrúdle.“ 
„Ale vážne, čo robíš?“ 
„No vážne, pečiem. Operácia zatiaľ prebieha bez zjavných komplikácií, jablká sú stabilizované, životné funkcie v norme. Podľa neovereného zdroja sa hlavný chirurg vyjadril kladne a ak budú takéto priaznivé podmienky až do konca zákroku, bude sa to dať aj jesť,“ povedala som jej dramaticky. 
„Márniš svoj talent,“ zareagovala a zložila. 
Na stole som zbadala svoj zošit. Ten zošit, v ktorom som opisovala svoje vzťahy. Keď som ho otvorila, vypadol lístok. 
ZAUJÍMAVÉ ČÍTANIE 
Hneď som spoznala mamin úhľadný rukopis. Mrcha. Vliala som do seba nápoj, už nie omamný, vzala som pero a začala písať. 
Písala som to, čo som sa naučila vďaka prvej láske. 
Ešte napoly zaspato. 
Ešte napoly opito. 
Ale písala. 

*** 
WELCOME TO THE JUNGLE. 
Slová, ktoré úplne charakterizujú moje vzťahy. Pretože tie sú ako džungľa. Vkročíte plní očakávania. A čím ste ďalej, tým viac sa zamotávate. Presekávate sa ďalej hustým porastom, v jednej ruke mačeta, v druhej repelent. Ale nohy sa vám napriek tomu zamotávajú do lián. 
A vy strácate silu bojovať. 
A cesty späť už niet. 
Mojou prvou láskou bol Stano, starší brat môjho spolužiaka. Ja som mala čerstvých sedemnásť a pocit ženy a on „zrelých“ osemnásť. 
Každý z mojich vzťahov/úletov ma niečo naučil. A začalo sa to týmto prvým. 
Spoznávali sme sa. 
Stretávali sme sa. 
Zahľadeli sme sa. 
Ja do neho. 
On do seba. 
Ja som si najprv nič neuvedomovala. Mala som asi nasadené ružové okuliare. Inak si to neviem vysvetliť. Ako som mohla byť taká slepá? Nerozumiem. Veď vždy sme robili len to, čo chcel ON. Vždy sme chodili tam, kam chcel ON. Vždy bol ON na prvom mieste. Moje potreby išli bokom. Pýtam sa: Nemali by si byť partner a partnerka vo vzťahu rovnocenní? Nevravím, že som ho ľúbila na život a na smrť, lebo pravda to nie je a klamať sa nemá. Ale aj tak. Podriaďovala som sa, lebo som ho mala rada. Veľmi rada. Ale on nemal rád mňa. On mal rád len ten pocit, keď ma mohol predstaviť ako svoju frajerku. 
Keď sme sa rozišli, horko, prehorko som plakala a nedokázala som pochopiť, prečo vždy radšej pozeral Ligu majstrov, než trávil čas so mnou. Nechala som ho ja, ale nikomu som vtedy nedokázala vysvetliť svoje konanie. Teraz to už viem. Jednoducho ma nemal rád tak, ako to bolo správne. Tak, ako som si to zaslúžila. 
Často to tak býva, niekto má rád viac, niekto menej. Niekto má rád viac než ten druhý. Vtedy som pochopila, že láska sa nie vždy odpláca láskou.