Bolo to z lásky

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Rišo sa neozval ešte dobrých pár dní, konkrétne štyri, a to nezvykol. Za ten čas som sa všetkými možnými spôsobmi snažila presvedčiť, aké mi je to ľahostajné. Niekto to však s nami ľuďmi vymyslel tak, že síce môžeme byť dobrými klamármi, ani tá s krátkymi nohami, zvaná lož, nás nedobehne, no samého seba neoklameme, nech robíme čokoľvek. Aj keď sme my ženy krajšou, inteligentnejšou a dokonalejšou verziou človeka, v bežnej životnej situácii, keď sa nám chlap neozýva, reagujeme zakaždým rovnako. A to napriek tomu, že sa nám to stalo stokrát a stane ešte ďalších tisíc a už vôbec nezáleží na tom, či máme pätnásť, alebo dvadsať. (V tridsiatke by to už mohlo byť inakšie…?!?) Náš mozog začne konštruovať rozličné nezmyselné teórie, prečo je to tak. 
Keď sa nám neozýva chlap, s ktorým sme boli prvý raz na rande, namiesto toho, aby sme si uvedomili, že asi nemá záujem, a teda si s ním nemáme zbytočne zaťažovať hlavu, začneme premýšľať, prečo nemá záujem? Čo zlé sme urobili, povedali, obliekli si… až nás z toho kolotoča dostane ďalší chlap. Ako Saša hovorí, chlap sa chlapom vybíja. Keď sa nám neozýva chlap, s ktorým chodíme, žijeme, spíme a existujeme a vieme, že nás miluje, namiesto toho, aby sme uznali, že pravdepodobne nemá čas a rieši niečo neodkladné a dôležité, a nemusí to byť jeho dlhonohá kolegyňa, začneme sa samy seba spytovať, prečo my nie sme preňho najdôležitejšie na svete a tú neodkladnú vec nerieši s nami. 
Lenže čo máte robiť, keď sa vám neozýva chlap, ktorý ani nie je vaším chlapom a stále netušíte, čo má s vami vlastne v pláne? 
Moja hlava vykonštruovala tieto teórie. Prvý deň som sa ešte držala v celkom rozumnej rovine a dôvod, prečo sa neozval, som si logicky zdôvodnila. Je na testoch v Miláne, nemá čas na nič a nikoho, manažér ho odstrihol od okolitého sveta… Druhý deň sa červík pochybností zavŕtal hlbšie, a tak prichádzali nové otázky: Prečo mi nezavolá? Nechce hovoriť ani so mnou? Ako dopadol? Prečo mi to nepovie? Nevie, že by ma to zaujímalo? Tretí deň bol najhorším na svete, lebo si dovolil neozvať sa mi tri celé, dlhé dni. Vtedy už bol ignorant, zbabelec a namotávač a výplody mojej fantázie zašli tak ďaleko, že som si predstavovala, ako raňajkuje s nejakou Taliankou, najvernejšou klubovou fanúšičkou. 
Niekoľko týždňov pred Vianocami, keď sa blížili zápočty a v mojej hlave by malo byť všetko od mikrobiológie, cez propedeutiku, až po anatómiu, bol v nej už celkom slušne usadený Rišo. Našťastie, pud sebazáchovy mi na štvrtý deň prikázal zamestnať si hlavu. A na to nebol lepší spôsob ako malý Luky. Popoludní som ho vyzdvihla zo škôlky a vzala na nákup vianočných darčekov pre maminu a Igora. Luky ešte vždy veril na Ježiška. No keďže Igor nechcel svojho syna balamutiť nejakým Ježiškom a mamina malému zas nechcela brať detské ilúzie, spravili kompromis a Lukymu povedali, že Ježiško kupuje darčeky deťom, a na dospelých mu už nezostáva čas, a tak si kupujú darčeky sami. Malý sa s takým vysvetlením uspokojil, mamina bola šťastná, že si prechádza prirodzeným detským vývojom, a Igor každé Vianoce dúfal, že Luky konečne zistí pravdu. 
Tak sme teda vyrazili na vianočné nákupy, a keďže to Luky robil prvý raz, tváril sa dôležito a veľmi sa tešil. Najprv sme museli vojsť aspoň do dvoch hračkárstiev, kde mi ukázal, o čo všetko požiadal Ježiška. Potom ma vtiahol do športového obchodu a s vytreštenými očami obdivoval všetky možné druhy kopačiek. Priznávam, tu sa červík pochybností na chvíľu ozval, ale nedala som mu šancu. Napokon sme pre Igora vybrali vtipnú kravatu so sobmi. Igor si ju určite navlečie na nejaký novoročný večierok v reštaurácii a maminu tým bude strašne vytáčať. Mamine som dokúpila krásne náušnice a Luky zatiaľ vybral ten najfarebnejší baliaci papier so všetkými vianočnými postavičkami. Po dvoch hodinách nákupov s mojím bratom by toho mala plné zuby aj najväčšia shopoholička, a tak sme si sadli do kaviarne na jednu predraženú, ale špeciálnu vianočnú čokoládu. 
Vo vrecku mi zrazu zavibroval mobil. Automaticky som zodvihla, neskontrolovala som volajúceho. Asi nás už zháňa mamina. 
„Prosím?“ 
„Ahoj,“ odpovedal mi známy, príjemný mužský hlas. „Tak sa ti ozývam, priletím domov.“ 
„Aha, no dobre.“ 
Ten pocit zbytočnej trápnosti, ktorý neviem, kde sa vzal, tu sa vzal, si pamätám doteraz. 
„Budeš mať na mňa čas v piatok?“ 
„Mhmm.“ 
Usmievala som sa a chlipkala horúcu čokoládu. 
Na chvíľu sa odmlčal. 
„Vyrušujem ťa, si v škole?“ 
„Nie, nie, nevyrušuješ. Práve s bratom nakupujem vianočné darčeky…“ 
„Aj ja by som potreboval, aby ich niekto za mňa nakúpil.“ 
Čo odpovedať, keď pred vami sedí päťročný, stále veriaci brat. 
„Napíš Ježiškovi.“ 
Zasmial sa a trápnosť telefonátu sa konečne vyparila. Zasa ma raz zachránil Luky, ktorý zakričal, že on už Ježiškovi napísal a list aj poslal. Aj ja som sa zasmiala. Nad neuveriteľnosťou, absurdnosťou a neopakovateľnosťou tohto okamihu. 
„Ako sa dajú nakupovať darčeky s bratom, ktorý verí na ježiška, toto mi vysvetli.“ 
„Vysvetlím ti to osobne.“ 
„Už sa teším.“ 
Evidentne sa dobre zabával. 
„Tak ja už musím končiť, malý neobsedí.“ 
„Ok, tak v stredu som doma, zavolám ti.“ 
„Už sa teším.“ 
Zasmial sa. 
„Nie že si to dovtedy rozmyslíš.“ 
Zasmiala som sa. 
„Uvidíš, či ti zdvihnem telefón.“ 
Zasmial sa. 
Vypla som mobil a na tvári sa mi zjavil nasprostastý úsmev, ktorý tam zotrval celé Vianoce a ešte dlho, dlho po nich.