Zahnal ju do kúta a obaja vedeli, že nemôže ujsť. Hmlisto si uvedomovala vydesené výkriky v uličke a z okien, plne sa však sústreďovala na anjela. Čo je vlastne anjel? Čo to vravel Izîl? Prišli serafovia.
Už to slovo počula, serafovia sú vysoko v anjelskej hierarchii, aspoň podľa kresťanských mýtov, ktorými Priepastník pohŕdal. „Ľudia sa voľačo dozvedeli,“ hovorieval, „a ostatné si vymysleli. Sú to rozprávky bez ladu a skladu, len kde-tu sa nájde zrnko pravdy.“
„Čo je teda skutočnosť?“
„Skutočné je to, čo môžeš zabiť alebo čo môže zabiť teba.“
Podľa Priepastníkovho vysvetlenia bol tento anjel dokonale skutočný.
Sledovala, ako dvíha meč, a upútali ju vytetované čiarky na hánkach – boli jej povedomé, vzápätí sa myšlienka vytratila. Sledovala svojho vraha a celkom odosobnene sa čudovala, prečo to robí. Nebolo predsa možné, že nastala posledná chvíľa jej života. Naklonila hlavu nabok a úporne mu hľadala v tvári nejaký náznak... duše... a naraz ju zazrela.
Zaváhal. Na zlomok sekundy sa mu zosunula maska a uvidela akýsi prejav náhlej ľútosti, vlnu citu, ktorá mu zjemnila prísne a neskutočne dokonalé črty.
V tom okamihu opäť pocítila pulzovanie v dlaniach a zaťala päste, ako keď ho po prvý raz uvidela. Pulzovanie rovnomerne pokračovalo, cítila prílev energie. Zarazilo ju zistenie, že zdrojom sú jej tetovania. Impulz jej kázal zdvihnúť ruky a aj to urobila, nie aby sa pokorne vzdala, ale s vystretými dlaňami, na ktorých boli oči. Žila s nimi celý život a nevedela, načo sú.
A niečo sa stalo.
Bolo to ako výbuch – silné nasávanie, pri ktorom sa vzduch zmrštil do pevného jadra, nasledovala expanzia. Stalo sa to bezhlučne, bez svetelných efektov a vyjavení svedkovia nevideli nič zvláštne, dievča iba zdvihlo ruky. Karou to však cítila a anjel tiež. Rozšírili sa mu oči, niečo pochopil tesne predtým, ako ho s nesmiernou silou hodilo o múr vzdialený vyše pätnásť metrov. Ostal ležať, krídla mal vykrútené, meč mu ešte pred nárazom vyletel z rúk. Spamätávala sa.
Anjel sa nehýbal.