Piliere ilúzie

Eva Hrašková, milujúca mama na plný úväzok, ktorej v hlave neustále víria nové príbehy, no má len zlomok času na ich zhmotnenie v knihách. Na svojom konte ich má zatiaľ osem a takmer všetky boli preložené aj do českého jazyka. V roku 2018 sa vydala (Krajancová) a z jej mena sa stal už len pseudonym. Doposiaľ jej vyšli knihy Len kým si tu, Nežný dotyk nenávisti, Nebo vonia tebou, Rande so svokrou, Sestra, Mrazivá odplata, Temný výdych (reedícia knihy Sestra), Všetko, čo (ne)chcem a Piliere ilúzie, o ktorej sa s autorkou teraz porozprávame.

Len dva dni pred Vianocami v roku 2022 sa na knižné pulty dostala kniha Piliere ilúzie, ktorá si okamžite získala srdcia väčšiny čitateľov. Čím je kniha taká výnimočná?

Načasovanie nám s vydavateľstvom nie veľmi vyšlo, pretože knihy sa dostávali do kníhkupectiev až medzi sviatky a počas januára, a tak som sa bála, že si kniha Piliere ilúzie čitateľom akosi nestratí v tom kvante kníh, ktoré vyjdú po novom roku. Na moje prekvapenie (príjemné) však čísla predaja hovorili niečo úplne iné. Jej výnimočnosť však nespočíva v dni, kedy uzrela svetla sveta, ale v myšlienke, ktorú v sebe nesie. A pre mňa osobne aj v tom, že ju podporil Fond na podporu umenia hneď dvakrát. Štipendiom na napísanie diela a aj vydanie knihy bolo podporené z verejných financií Fondu na podporu umenia. Je to pre mňa osobne obrovský úspech.

Už v názve sa hráte so slovom ilúzia. Málokto si naozaj uvedomuje, že nás ilúzie sprevádzajú každým okamihom života. Náš odraz v zrkadle, vzdialenejšie predmety sa zdajú byť menšie, ako tie, ktoré sú bližšie, mohli by sme pokračovať ďalej, stojí na podobných základoch aj príbeh Júlie Krehlíkovej?

Stojí i nestojí. Ďalšia ilúzia? Júlia je moja obľúbená knižná postava. V tomto prípade sa nebránim nazvať ju hrdinkou. Nielen knižnou. Pomáha tam, kam treba. Opiera sa v živote o piliere, ktoré sú zdá sa len ilúziou a rozpadajú sa jej pred očami. Napriek tomu neklesá na duchu. Jej príbeh je príbehom mnohých žien, mnohých z nás. Navonok žije život, ktorí jej môžu iní závidieť. Má manžela, krásnu dcéru, je mladá, úspešná, no keď sa zatvoria dvere jej malého bytu... Žiadne iné slovo nevystihuje tak veľmi zdanie, ktoré prezentujeme navonok a to, čo reálne cítime vo vnútri, ako ilúzia.

Dej knihy reflektuje dobu, v ktorej ste ju písala. Nebála ste sa, že kovidové obdobie, ktorú knihu sprevádza, odradí čitateľov?

Úprimne? Bála! A veľmi. Stále mám vrásky na čele, keď si niekde prečítam, že Piliere ilúzie sú o kovide, lebo to nie je tak celkom pravda. Reflektujú dobu. Tak ako knihy z obdobia 40. rokov dvadsiateho storočia sprevádza téma druhej svetovej vojny, tak knihu z 20. rokov dvadsiateho prvého storočia sprevádza téma kovidu. Dotvára autentickosť prostredia. Nie je o to kniha o pandémii. Je o žene, ktorá pomáhala iným aj v tých najnáročnejších časoch, ako lekára, ako psychiatrička. Chcela som poukázať na to, že sme sa v tom období všetci spoliehali na lekárov, ktorí tu mali byť pre nás. Občas sme možno pozabudli na to, že aj oni boli ohrození. A nielen oni, ale aj ich najbližší. Júlia má dcéru, manžela, otca... Myslím, že v tom období nás netrápil iba nepoznaný vírus, trpela naša duša. Preto je Júlia práve psychiatrička.

V ohlasoch na knihu žnete úspech, čitateľom sa páči, hoci reflektuje nepríjemné obdobie.

Nie ja. Júlia žne úspech. Dostala sa ľuďom pod kožu presne tak, ako sa dostala mne. Pamätám si na deň, keď som dopísala záverečnú vetu do knihy a zrazu sa dostavil smútok. Mohla a podľa mňa by aj mala ľuďom ešte čosi odkryť. Niečo, v čom kniha možno skĺzla iba po povrchu. A čitatelia to cítia rovnako. Takže mi Júliu uverili, akceptujú ju a akceptujú aj prostredie, v ktorom žije. To je mojím zadosťučinením. Neustále sa ma pýtajú na kapitána Pešeka, aj na Simonu, ktorá ušla z psychiatrie. Nezabudli na nich, keď knihu odložili a to mi vháňa adrenalín do žíl. A túžbu povedať im viac.

Takže ste Júliu a jej život ešte neuzavreli? Ponúknete čitateľom pokračovanie?

Je pravda, že mi Júlia ešte stále robí spoločnosť. Nerada však predbieham udalosti. Aj v poslednej fáze písania sa autorovi môže stať, že sa zasekne. Preto nezvyknem hovoriť o knihe skôr, ako ju dokončím. Potom sa predsa autorovi otvára dostatočný priestor čitateľov navnadiť na prichádzajúcu knihu, kým ešte prebieha proces prípravy knihy na knižné pulty. Tak to robím i ja. V hlave mám kopec nápadov, ktoré by sa mohli postupne pretaviť do príbehov. S Júliou teraz pracujem o čosi intenzívnejšie ako s ostatnými. Takže by som chcela, aby opäť ožila. Verím, že nielen ja.

Vaša tvorba je typická silnými ženskými postavami. Je to Júlia z Pilierov ilúzie, Liana a Nina z knihy Všetko, čo (ne)chcem, Rebeka Zimová z Temného výdychu... Myslíte si, že ženy sú skutočne silnejšie ako muži?

A tiež Vendelín Mistrík z Mrazivej odplaty, všakže? (smiech) Nie. Možno to tak štatisticky vychádza, ale píšem svoje postavy tak, aby som sa do nich vedela vcítiť. Ľahšie sa mi vciťuje do ženskej postavy, napriek tomu si myslím, že aj mužov vykresľujem pomerne hodnoverne. V skutočnosti mám pocit, že ľudia vo svojej podstate sú veľmi silní, dokážu zvládnuť veci, udalosti a okamihy, pri ktorých predstave sa nám ježia chĺpky na tele. Takže si nemyslím, že ženy dokážu zvládnuť viac alebo menej ako muži. Som presvedčená, že ak sme postavení pred problém, je jedno, akého sme pohlavia, nezostáva nám nič iné, len problém zvládnuť. Podarí sa to väčšine z nás...

Čitateľov zaujala aj vaša multižánrovosť. Romány pre ženy vystriedali temné knihy a spoločenské romány. Môžeme sa tešiť aj na ďalšie žánre, prípadne návrat do temného prostredia vo vašich knihách?

Keď som dopísala Mrazivú odplatu, a potom dostávala reakcie na knihu, bola som presvedčená, že sa už budem venovať iba knihám s krimi nádychom. Potom však prišiel spoločenský román Všetko, čo (ne)chcem, téma surrogácie, homosexuality a deštruktívny vplyv nenaplnených túžob na zdravé partnerské vzťahy. Piliere ilúzie v sebe ukrývajú jemnú líniu temnoty, ktorý sprevádza Simonin útek z psychiatrie. Nevzdala som sa žiadneho žánru, kam povedú moje prsty ďalšie príbehy sa rada nechám sama prekvapiť. Verím, že pozitívne prekvapím aj svojich čitateľov. 

Prajeme ešte veľa krásnych a pútavých kníh.