Historická sága Sophie – tajomstvo až do poslednej stránky! - z nášho blogu | kníhkupectvo Literama.sk

Historická sága Sophie – tajomstvo až do poslednej stránky!

Historická sága Sophie – tajomstvo až do poslednej stránky! © Literama.sk, 9.8.2021

Spisovateľka Martina Monošová o svojej historickej ságe a jej predposlednej časti, inšpirácii a o všetkom, na čo treba myslieť, keď sa autor rozhodne zasadiť svoj príbeh do minulosti.

(Článok môže obsahovať spoilery. Ak ste sériu ešte nečítali, stačí, ak preskočíte sekciu, kde autorka opisuje jednotlivé diely.)

Ste známa ako autorka románov pre ženy. Keď autor po rokoch zmení štýl, logicky to vyvoláva otázku prečo...

Nikdy som sa necítila ako autorka kníh „len pre ženy‟. Iba píšem príbehy, ktoré dúfam, že niekoho potešia. Pre mňa je písanie ako dýchanie, a ak dlhšie nepíšem, niečo mi chýba. Nie som spokojná. Je to skrátka závislosť.

Ale ak niekomu svojimi knihami prinesiem pohodu, potom majú zmysel. Veď aj posledné mesiace nás všetkých presvedčili, aká dôležitá je pre ľudí práve táto zábavná stránka literatúry a umenia celkovo.

Prečo teda zmena štýlu z románov zo súčasnosti na historické?

V mojich príbehoch ma vždy zaujímali predovšetkým vzťahy a príbehy žien. A teda od mojej prvej knihy Lásky o piatej sa stále venujem predovšetkým tejto téme a od nej som sa ani po zmene žánru nijako nevzdialila. Aj v historicko-dobrodružnej ságe SOPHIE ma vlastne stále zaujímajú ženy a ich prežívanie každodennosti.

V roku 2015 však na mňa doľahla tvorivá kríza. Zdalo sa mi, že už som napísala všetky konštrukcie vzťahov, ktoré mohli čitateľom niečo dať, a nechcela som sa v zápletkách opakovať ani robiť ich nekonečné variácie. Nevidela som možnosť, ako sa posunúť, kam sa ďalej vyvíjať. Do veľkej miery k tomu prispeli aj problémy ohľadne zdravia mojich rodičov.

A vtedy mi dramatik Viliam Klimáček poradil, aby som skúsila napísať historický román. Z toho stretnutia som odchádzala s veľmi zmiešanými pocitmi, ako keby mi niekto na depresiu odporučil skúsiť lietať. No kdesi vo mne začalo čosi hlodať...

Keď ste začali písať historické príbehy o ženách, prečo ste nenapísali príbeh zo slovenskej histórie?

Túto otázku mi kladú často. Ale ja som sa nielenže nechcela miešať medzi renomované kolegyne, ktoré sa od začiatku svojej kariéry venujú historických príbehom čisto zo Slovenska, ale nevidela som ani žiadnu silnú osobnosť, ktorej by som sa mala chuť chytiť. Žofia Bosniaková? Čachtická pani? Chcela som pozitívny príbeh, plný niekoľkých inšpiratívnych historických osobností. Nešlo mi len romantický príbeh lásky, odohrávajúci sa na lákavom pozadí histórie.

Ako teda prišla inšpirácia?

Pred niekoľkými rokmi sme s manželom strávili 2 roky v Belgicku, kde manžel pracoval a ja som ho tam sprevádzala. Vo voľnom čase sme veľa cestovali. Podnikali sme víkendové výlety do okolia, lenže tým okolím bolo v tomto prípade nielen samotné Belgicko, ale aj Holandsko alebo kus Francúzska, či Anglicka. Všade bolo „na skok‟. Množstvo historických a kultúrnych pamiatok bolo zrazu pohodlne dostupných autom.


Podobný pocit, ako „teraz mám zrazu na dosah svetové pamiatky‟, som zopár rokov predtým zažila ako opérka v UK a z tohto pobytu vznikli moje prvé dve knihy. Ibaže opérka nemá toľko časových a ani finančných možností cestovať. Preto som príležitosť žiť opäť v cudzine veľmi privítala.

V rámci našich výletov sme navštívili aj zámky na Loire, o ktorých som veľa počula, no málo skutočne vedela, a, pravdupovediac, úplne ma očarili. Už len ten slobodný pocit, túlať sa autom hore-dolu po tom romantickom kraji, stál za to. Toto v autobuse človek nezažije. Počas toho zázračného predĺženého májového víkendu sa mi otvoril úplne iný svet!

Iste, moja romantická duša si nikdy nenechala ujsť nijaký „pekný zámok‟, ale údolie Loiry mi ukázalo celkom inú dimenziu tohto druhu romantiky! A aj manžela to bavilo.

Už len zo zážitkov z tohto výletu by sa dala samostatná kniha, kedy napríklad v hoteli uprostred Francúzska, ktorý patril do pomerne prestížnej medzinárodnej siete, iba jediná recepčná rozprávala po anglicky a menu malo neuveriteľne biedny preklad do angličtiny. Podobne to bolo v známych zámkoch s letákmi či audiosprievodcami. V Chenonceau ma potešila ruština, no kvôli niektorým slovíčkam som si jednotlivé časti púšťala aj v poľštine.

Bol máj, všetko práve kvitlo a každú miestnosť v zámkoch rozsvecovali záľahy živých rezaných kvetov. V pracovni Diany de Poitiers v Chenonceau rozmiestnili po mramorovej rímse kozuba kytičky konvaliniek, bol to veľmi nežný pohľad. A napríklad v Amboise práve kvitli vistérie. Jedna z nich strapcami svojich bledofialových kvetov objímala ešte aj kaplnku sv. Huberta, miesto údajného posledného odpočinku majstra Leonarda da Vinciho.

No a práve v údolí Loiry som po prvýkrát počula o Diane de Poitiers, ktorá bola milenkou Henricha II. To samo o sebe by nebolo až také zaujímavé, lenže ona od neho bola o 20 rokov staršia. Múry Chenonceau sú jej plné, lebo zámok sa práve vďaka nej stal z obyčajnej stavby na brehu rieky architektonickým skvostom, zámkom ponad riekou. A potom aj zámok Amboise doslova dýcha odkazom Františka I., otcom Henricha II. Akoby Jeho Veličenstvo len teraz vyšlo z miestnosti.

Počas vlády Františka I. zavládla nad civilizovaným svetom renesancia. Kolumbus práve objavil Ameriku, ľudia sa začali zaujímať o starovekú kultúru a dávnu múdrosť, čo prinieslo celkom nové myšlienky, vďaka ktorým mohla nastať napríklad reformácia Martina Luthera. Skrátka stredovek vystriedal novovek.

Po návrate na Slovensko som vydala ďalších 6 kníh zo súčasnosti, no potom prišla spomínaná tvorivá kríza, a v r. 2016 som veľmi opatrne začala písať Sophie...

Vôbec som netušila, čo robím.

Ako sa teda rodila historická sága Sophie?

Najskôr som zistila, že vôbec nič neviem, ale ten príbeh sa mi otváral stále viac. Som pomerne rozhodný človek a vždy sa najskôr do niečoho pustím a až potom rozmýšľam, ako to mám urobiť. Zatiaľ mi to v živote a aj písaní tak fungovalo. Sadnem si a skrátka píšem, a tento príbeh sa písal prakticky sám, len som sa potkýnala o nedostatok historických faktov. „Len‟...

Stávalo sa mi napríklad, že som nevedela dokončiť vetu, lebo som v nej chcela spomenúť niečo s predmetmi v miestnosti. Alebo som hrdinke potrebovala dať do ruky vejár, lenže so smútkom v duši som zistila, že vejár sa začal používať až o 60 rokov neskôr. Podobne to bolo s ružencom. Čokoľvek mi napadlo, musela som preverovať. Napísala som veľmi peknú scénu v zámockej kuchyni so zemiakmi, no celá musela ísť preč, lebo síce Amerika už bola 40 rokov objavená, no k zemiakom pociťovala Európa ešte dve storočia silnú nedôveru.

Nevedela som skoro nič o tých časoch. Nikdy som nebola veľký fanúšik histórie a vôbec som netušila, čo som si uviazala na krk. Netušila som nič o ich každodenných zvykoch, mnohé som si iba predstavovala. Hádam najviac som vedela o oblečení, lebo to sme si okrajovo pamätala z dejín umenia, z ktorých som robila štátnice. Teda ak som chcela napísať kvalitnú knihu, potrebovala som sa celkom vcítiť do tých dní. Sama to presne musela precítiť. Lebo ak to necítim, nevidím ja, nemôžem ten pocit sprostredkovať a príbeh nemá atmosféru.

Potrebovala som veľmi veľa študovať. Kvôli napísaniu jedinej scény som častokrát študovala niekoľko dní podklady. Internet bol najjednoduchší spôsob. Neskôr som nejasne plánovala nejaký výlet do Francúzska, aby som si fakty spätne overila. Mienila som si poprezerať podklady, navštíviť mnohé miesta, múzeá i zámky, ale ako plynul čas, najskôr môj otec ešte vážnejšie ochorel, až nás napokon opustil. To už bol vydaný prvý diel Sophie a skoro hotový rukopis druhého dielu. A keď som sa z jeho odchodu (i starostlivosti oňho v tých posledných mesiacoch) celkom spamätala, potom prišla zasa pandémia. Nikam som cestovať nemohla. Nechcela som strácať čas a skúsila som písať ďalej aj bez návratu do Francúzska.

Ako ste teda postupovali?

Som naozaj neskutočne vďačná za internet. Neviem, ako by som dopadla bez internetového prekladača a máp, kde sa človek rovno postaví pred akúkoľvek budovu na svete!

Všetci vieme, že mnohé informácie sú nepresné, lebo napríklad do wikipédie môže prispievať ktokoľvek. A tak som si krížovo porovnávala preklady v rôznych jazykoch. Týmto sa mi postupne otvárali ďalšie a ďalšie nielen informácie, ale aj súvislosti.

Začali ku mne prichádzať aj knihy. V nejakom bazáre som napríklad celkom nečakane narazila na životopis Diany de Poitiers či Hemptameron Marguerite Navarskej, ako aj na iné knihy z toho obdobia.

Tiež som začala doslova nasávať historické dokumenty, ktoré súviseli s tou dobou. Práve opakovali celý životopis da Vinciho zo 70. rokov, ktorý som si nahrala.

Rovnako som začala doslova hltať historické seriály, v ktorých som nachádzala aj veľa nepresností. Pamätám si tie detaily, lebo aj ja som pri svojom písaní na mnohé takéto úskalia narážala a musela som si ich preverovať. Veľmi ma to rozčuľovalo. Napríklad ako v jednom seriáli kráľovnú Klaudiu hrala naozaj krásna herečka, alebo v tom istom seriáli sa Marguerite Navarská vyspala s Henrichom VIII. – úplný nonsens! V tom čase už bola vydatá a jej nábožensky fanatická svokra jej robila zo života peklo.

História Vás zjavne pohltila. Nebolo tých informácii zrazu veľa?

Určite bolo. Okrem knihy vznikla ďalšia kniha len z poznámok ohľadne historických faktov, ako následne išli za sebou, jedna kniha iba životopisov a ďalšia kniha iba o bitke pri Ravenne. Keď už som to raz preložila, tak som si to aj uložila. Našťastie. Lebo ako som písala, mnohé fakty som veľmi rýchlo zabúdala a takto som sa k nim mohla pohodlne vracať.

Pre istotu mi však každý rukopis pred vydaním skontroluje historička, pani doktorka Diana Duchoňová z Historického ústavu SAV, ktorej aj týmto spôsobom veľmi pekne ďakujem za spoluprácu!

Ktoré historické osobnosti sa napokon dostali do Vašej ságy?

Ako som už spomínala, všetko sa to začalo Dianou de Poitiers. Aká to asi bola žena, keď očarila o 20 rokov mladšieho milenca a ich vzťah trval dlhé roky?

Ale ďalším hľadaním sa mi z tých čias vynorilo hneď niekoľko úžasných žien a ich nemenej fascinujúcich osudov. Doslova sa bili o moju pozornosť. Lebo nielen Diana bola výnimočná žena!

Našla som Marguerite Navarskú, sestru Františka I., ktorá sa vo svojom druhom manželstve stala kráľovnou Navarry. Je pokladaná za prvú spisovateľku moderných čias. Mala veľmi pokrokové názory, kvôli ktorým ju musel jej brat-kráľ neraz zachraňovať pred cirkevnými hodnostármi. Niektoré jej knihy Sorbona oficiálne vyhlásila za kacírske.

Ďalej tu bola jej matka, Louisa Savojská. Ďalšia pokroková žena, ktorá milovala knihy, vedu a umenie. Istý čas vládla Francúzku ako regentka za svojho syna. Ako väčšinu žien tých čias ju tiež vydali mladučkú a jej manžel ešte dávno pred tou svadbou žil na svojom zámku s vekovo seberovnou milenkou. Mal s ňou dcéru, ktorá bola od Louisy staršia. V čase svadby mu milenka porodila druhú dcéru a Louisa ju musela počas celého jeho života vo svojej domácnosti nielen strpieť, ale ju ešte aj poslúchať. Viete si predstaviť žiť takto spoločne s manželovou milenkou?

Jej manžel zomrel krátko po narodení Františka, budúceho kráľa, a sotva dvadsaťročná Louisa sa postarala aj o svoje nevlastné dcéry. Jednu dosadila na miesto abatiše v kláštore a druhú dobre vydala. Veď mali manželovu kráľovskú krv! Milenku však bez pardonu vyhnala z domu.

Alebo nesmierne zaujímavá bola tiež Klaudia Bretónska, manželka Františka I., matka Henricha II. Jej matka, kráľovná Anna Bretónska, nedokázala priviesť na svet mužského potomka. Hoci porodila 12 detí (a tehotenstiev mala ešte viac), dospelosti sa dožili iba dve jej dcéry. Klaudia sa ani ako najstaršia dcéra kráľa kráľovnou stať nemohla, a tak ju vydali za Františka I. Od detstva trpela skoliózou, bola neduživá, nízka, hrbatá, tučná a dokonca aj škúlila. Svoju plachosť skrývala za duchaplnosť. Milovala knihy a bola nesmierne inteligentná. Písala básne a hrala na niekoľko hudobných nástrojov.

Po smrti svojej matky, ktorá ju vždy ochraňovala, a popri vysokom a urastenom Františkovi sa Klaudia veľmi skoro stala terčom tichého posmechu celého dvora. Jej svokra, Louisa Savojská, ju nenávidela. A napríklad keď sa šepkalo o „klaudikácii‟, mysleli tým tučnotu kráľovnej. Kráľ ju, samozrejme, podvádzal na každom kroku.

No hlavnou úlohou kráľovnej bolo vždy priviesť na svet následníka trónu, preto sa toľko tlačilo na to, aby mala Klaudia čo najviac potomstva. Rodila skoro každý rok, až po nej dokonca pomenovali jednu odrodu slivky: reine-claude, renklóda. Zrejme z tejto alegórie so stromom máme aj v slovenčine naše prirovnanie: rodí ako jabloň...

Prvá Klaudiina dcérka zomrela maličká, druhá veľmi mladá, ale ostatných 5 kráľovských detí sa už dožilo dospelosti. Krehká Klaudia zomrela mladá na následky syfilisu, ktorým ju nakazil kráľ. Posledné dve tehotenstvá absolvovala v posteli, lebo už aj tak slabej telesnej konštitúcie, vysilená mnohými tehotenstvami skrátka nevládala ani chodiť.

S Dianou de Poitiers boli rovesníčky a Diana sa stala Klaudiinou dvornou dámou ešte pred jej korunováciou.

Po smrti Klaudie vychovávala jej dve dcéry ich teta, Marguerite Navarská.

V čase nástupu Františka I. na trón sa na francúzskom dvore pohybovali aj slávne sestry Boleynové. Anne Boleynová, neskoršia kráľovná Anglicka a matka budúcej kráľovnej Alžbety I., sa tiež stala Klaudiinou dvornou dámou a prekladala kráľovnej pri oficiálnych príležitostiach.

Keď som sa dočítala o všetkých týchto zaujímavých ženách okolo francúzskeho dvora a ich osudoch, príbeh sa písal prakticky sám. A to ani nehovorím o nesmierne inšpiratívnej prítomnosti Leonarda da Vinciho v tých časoch pri kráľovskom dvore!

Predstavte nám jednotlivé diely. O čom sú?

Prvý diel, Ples u vojvodkyne, je vlastne akýmsi úvodom do celkového deja. Je prierezom doby. Snažila som sa v ňom vykresliť predovšetkým každodennosť života na zámku Anet a ukotviť pevne celý budúci rozvetvený príbeh.

Anet zdedila Diana de Poitiers po svojom manželovi Loiusovi de Brézé. Bola jeho druhou manželkou, a keď sa brali, ona mala 15 rokov a on 56. Bola veľmi vitálna a kvôli tomu, aby zachovala vernosť manželovi, každý deň sa kúpavala v studenej vode. Pre krásu pila nápoj s kúskami zlata – a prakticky zomrela na jeho predávkovanie. Vtedy sa verilo, že nerasty a prírodné suroviny majú liečivú moc podobne ako byliny.

V prvom dieli sa hlavná hrdinka Sophie úplne nečakane ocitne uprostred noci na zámku Anet. Prepadli ju na ceste za jej snúbencom, ku ktorému cestovala zo Španielska. Sophie je sirota. Vyrastala ako chovanica u priateľa svojho otca, markíza de Pays-Rouge a jej svadba s vojvodom bola dohodnutá roky dopredu. Na ceste k vojvodovi ju sprevádza rytier Marcel, ktorý s ňou v Španielsku absolvuje aj svadbu v zastúpení za svojho pána. Ibaže Marcel sa do krásnej Sophie okamžite zamiluje a od prvej chvíle ju chráni svojim životom. Čitateľ sa postupne dozvedá, že vojvoda si pre svoju nevestu vymyslel krutý osud. Marcel má počas cesty do Francúzska Sophie zabiť, lebo vojvodovi ide od začiatku len o jej majetok, ktorý dostane po svadbe. Napokon sa Sophie s Marcelom dostanú do vojvodovej pasce, počas ktorej má Sophie umrieť. Lenže Marcel ju zachráni a posiela ju na Anet, ktorý je práve neďaleko nich. V tú noc zúri silná búrka a premoknutá, vysilená a vydesená Sophie sa nakoniec dovlečie k zámku... a takto sa začína prvý diel.

Druhý diel Rytierova druhá šanca pokračuje tým, ako Marcel pomáha Sophie utekať pred snúbencom a ona sa postupne dozvedá o vojvodovi pravdu. Napokon ich ale vojvodovi ľudia doženú, Marcel utrpí smrteľné zranenia a Sophie odvlečú k vojvodovi. Tá si má pred kráľom oficiálne vziať vojvodu, aby sa konečne uzavreli všetky nezrovnalosti z minulosti. Kým sa totiž Sophie nevydá, vzťahuje sa aj na ňu rozsudok smrti jej rodičov za zradu koruny. Svadba sa však znovu nepodarí. Markíz nedostal nijaké správy o tom, ako Sophie dorazila k snúbencovi, a tak sa ju vydá hľadať do Francúzska. A „druhá šanca pre rytiera‟ tkvie v tom, ako Marcel z hľadiska svojej lásky ku krásnej a jemnej Sophie prehodnocuje svoj život. Túži napraviť svoju zločineckú minulosť a stať sa lepším človekom.

Tretí diel Ruže pre princeznú sa delí na dve časti. Prvá rozpráva ďalej príbeh Sophie, kde napríklad nečakane zomiera kráľova matka a markízovi sa pri návrate do rodnej krajiny vynárajú dávne spomienky... Druhá časť stavia práve na týchto spomienkach. Čitateľ sa vracia ďaleko do minulosti, ktorá sa čiastočne otvárala už v prvom diele. Širšie sa tu opisujú okolnosti, ktoré viedli napríklad k smrti Sophiiných rodičov. Viac sa v tomto diele dozvedáme o záhadnom Spoločenstve psa, ktoré nenápadne, ale podstatne zasahuje do osudov všetkých zúčastnených a je v podmetom celej ságy. Mnoho čitateľov zaujíma, či naozaj existovalo...

Štvrtý diel Markízino tajomstvo má znovu dve časti. Markíz ďalej hľadá Sophie, ktorá je väznená na vojvodovom zámku Grasignac a snaží sa odtiaľ ujsť... a aj pred skoro 20 rokmi väznili na zámku Amboise markízu de Marginel, Sophiinu matku. V tom čase sa stal súčasťou kráľovského dvora aj starnúci majster da Vinci, ktorý zvláštnym spôsobom zasiahne do Mariinho osudu...

Piaty diel je v tejto chvíli už nahrubo napísaný a uzavrú sa v ňom osudy všetkých postáv. Naozaj dúfam, že sa mi v piatom dieli podarí túto ságu konečne dokončiť, lebo pôvodne mala byť SOPHIE iba trilógia. Záverečná časť by mohla vyjsť okolo Vianoc alebo začiatkom budúceho roka.

Sága je skoro dokončená. Viete povedať, čo bolo pre Vás ako autorku v tejto ságe iné?

Stále cítim voči tejto knihe obrovský rešpekt a je to pre mňa jeden zo splnených snov. Pre mňa samotnú bola historická sága skutočnou skúškou, lebo toto bolo celkom iné písanie ako všetky moje predchádzajúce knihy. Zároveň ma tešilo to dobrodružstvo, ako som ho mohla sledovať z prvého radu, keď sa mi príbeh o Sophie rozrastal pod rukami a samotný ma ťahal dopredu.

Pre hlavný príbeh som si vybrala rok 1531, lebo v tom roku zomrel vojvoda de Brézé, manžel Diany de Poitiers, zomrela kráľovná matka, Louisa Savojská, a tiež nastali veľké problémy s knihou Marguerite Navarskej Zrkadlo hriešnej duše. Rok predtým Marguerite na Vianoce zomrel synček. Zdalo sa mi, že tieto udalosti sú dostatočným rámcom pre spletenie celkom iného príbehu, príbehu o krásnej mladej žene, ktorý sa v tomto historickom ráme bude pekne vynímať.

Ale najhlavnejšie tajomstvo okolo Sophie, to, prečo som vlastne túto knihu napísala, bude skryté až do posledných stránok...

Na knižnom trhu sa historické romány tešia stálemu záujmu čitateľov a autori stále prichádzajú s novými a novými spracovaniami tých istých historických udalostí. Čím je podľa Vás Vaša sága výnimočná práve oproti iným historickým románom?

V historických románoch, ktoré sa píšu v súčasnosti, sa na dej zvykneme pozerať očami hlavného hrdinu, ktorý je historicky významný. Okrem toho zažívame celkové prehodnocovanie hlavne ženských osobností ako hlavných hrdiniek. Vidíme to napríklad v nesmierne pútavých dielach Philippy Gregory, ktoré už boli aj sfilmované. Sága Sophie síce posúva dej vďaka historickým osobnostiam, ale necháva čitateľa, aby si o nich urobil vlastný názor. Sophie prináša iný uhol pohľadu.

Nositeľkou deja nie je hlavná hrdinka Sophie, lebo jej príbeh je v skutočnosti veľmi jednoduchý. V príbehu o kráske, ktorá sa ocitne v ohrození života, prvoplánovo nejde ani tak o romantickú lásku – hoci predovšetkým ženské čitateľky sú napokon odmenené až dvoma veľkými osudovými láskami. Ide tu o tajomstvo, ktoré je na dosah od začiatku, no vychádza najavo až na posledných stránkach posledného dielu tejto päťdielnej historicko-dobrodružno-romantickej ságy. A myslím si, že vďaka postupnému spádu deja, ktorý ďalším a ďalším dielom graduje, má príbeh potenciál ponúknuť zábavu aj mnohým mužom.

Preto som presvedčená, že po dočítaní posledného riadka sa väčšina čitateľov pustí do príbehu ešte raz. A nielen preto, že medzi vydaním jednotlivých dielov ubehlo veľa času. Pri ďalšom čítaní bude vnímať všetky detaily a knihu si tak v novom svetle vychutná omnoho lepšie.

Fotografie: Archív autorky

Publikované 9.8.2021
© Literama.sk: Autorsky chránený materiál

Kniha: Markízino tajomstvo - Sophie 4 - Martina Monošová

Markízino tajomstvo Sophie 4

Novinka, vychádza 30.9.2021, o 5 dní

Knihy autora Martina Monošová

Martina Monošová autor

SVK16 titulov
Séria kníh: Sophie

Sophie

SVK5 titulovHistorické
Séria