Ukradnutá mladosť

O sedemnástom novembri 1939, o prepade a zatvorení vysokoškolských internátov, bolo toho napísané veľa. Autentické príbehy českých študentov z koncentračného tábora Saschsenhausen sú ale napísané inak. Skutočnosti v knihe sú podávané z prvej ruky a bývalí väzni z tohto lágru boli v čase sumarizovania svedectiev stále živí. Výpovede neboli pozbierané náhlivo, ale s rešpektom, úctou, trpezlivo a bez časového tlaku. Autor fakty overoval niekoľkokrát u ostatných žijúcich pamätníkov. Tí, ani sami niekedy nevedeli, čo sa deje na jednom konci tábora, ale s overenými faktami to autor verifikoval lepšie ako samotní väzni.

Kniha je doplnená dobovými kresbami väzňov. Ich túžby, predsavzatia, básne aj piesne sú zhmotnené. V listoch, prepašovaných spevníkoch a zbierkach. Slang ako achcén, šlichta, štrafkompanie, rolvágen je tu na dennom poriadku a najjednoduchšie skratky ako RU a Z-Station sú tie najdesivejšie.

Josef Čapek a Antonín Zápotocký na jednom mieste. Obidvaja väzni, jeden však musel tvoriť v lágri s vyhliadkou na smrť, druhý ako povojnový prezident, podpísal niekoľko rozsudkov smrti. Aj toto bola realita.

Pri čítaní mate pocit, že ste na tom strašnom mieste spolu s nimi. Prežívate to peklo, útrapy, každodennú smrť a vcítite sa do ich osudov. Kniha ako taká, svoj účel splnila dokonale. Zanechá stopu a premýšľate o nej. V Sachsenhausene zomreli českí aj slovenskí študenti, Poliaci, nemeckí politickí väzni, neprispôsobiví nemeckí vojaci, židia, ruskí zajatci. Aj s tými poslednými tam bolo zaobchádzané najhoršie. Kto pozná okolnosti vybavenia tábora Mauthausen a jeho miestnosti na „meranie a váženie väzňov“ v lekárskej izbe, si vie ľahko domyslieť ich osud.

Historická pravda nie je prekrútená ani doplnená. Je až príliš skutočná napísaná bez príkras. A nie je v tomto prípade zneužitá na nejaký konkrétny politický cieľ. Je jednoducho autentická. Dozviete sa, kto bol nemecký väzeň Harry Naujoks vo väzenskej samospráve a aký bol jeho podiel v protiklade so Železným Gustavom. O týchto pravdách treba hovoriť, nesmú sa zabudnúť a dopustiť, aby sa niečo podobné opakovalo.

Jozef Leikert napísal memento, ktoré nám bude pripomínať, čoho sú ľudské bytosti schopné urobiť jeden druhému.

Copyright © 2020 Marek Ščamba