Annabelle

Detektívny román zo Švédska. Celkom dobrý, ale skľučujúci. Po jeho prečítaní mám dojem, že vo Švédsku pijú a fajčia (alebo žujú tabak) všetci od 10 rokov.

Aj hlavná postava, vyšetrovateľka Charlie, má problémy s alkoholom. K tomu aj psychické problémy, ktoré rieši tabletkami. Je ale šikovná a tak sa prepracovala až do Národného operačného útvaru v Štokholme. Je to čisto mužský kolektív, ktorý jej dáva pociťovať že je „len“ žena a keďže Charlie nie je veľmi priateľská ani ústretová, o jej súkromní nikto nič nevie, nie je veľmi obľúbená.

Raz sa preberá z jednej z mnohých alkoholických „opíc“, keď dostane s kolegom prípad v malom zabudnutom mestečku. Stratilo sa tam 17-ročné dievča. Charlie nemá veľkú chuť tam ísť, nikto totiž nevie, že detstvo strávila práve v tomto mestečku s jej večne opitou matkou, ktorá bola ešte aj psychicky chorá. Ale nakoniec ide. Vracia sa tam po 20 rokoch a dúfa, že ju nik nespozná. Minulosť sa ale začne na ňu valiť. Charlie zisťuje, že sa nič nezmenilo. Mestečko je chudobné, ľudia aby prežili a nemuseli myslieť na svoju beznádej, tak pijú. Pila aj Annabelle, ktorú prišli hľadať. Do pohybu sa dáva policajná mašinéria. Výsluchy odhaľujú mentalitu ľudí v mestečku, ich prepojenia aj závislosti. O zmiznutom dievčati ľudia veľa dobrého nepovedia. Pila, brala drogy a keďže bola veľmi pekná, bola aj koketa. Ale pritom bola veľmi inteligentná a sčítaná. Ako páchatelia prichádzajú do úvahy mladí aj starí. Charlie v známom prostredí začnú prenasledovať jej vlastné spomienky na minulosť a do toho ešte aj odhalí ďalšiu šokujúcu skutočnosť o ktorej nevedela. Jej pitie ale zmarí vyšetrovanie a ju odvolajú z prípadu. Tak pokračuje na vlastnú päsť. O to viac, že Annabelle je jej blízka, poznáva v nej samu seba. Vracia sa do domu, kde vyrastala, snaží sa postaviť svojej prítomnosti vlastnou minulosťou. Zisťuje ale ďalšie veci, o ktorých ani netušila.

Zaujímavý príbeh, odporúčam prečítať. Prelína sa súčasnosť aj minulosť. Len to pitie tam bolo všadeprítomné. Mladí fajčili, opíjali sa do bezvedomia, nemali potom žiadne zábrany. Bezútešnosť života zapíjali aj dospelí. Zvláštna kniha. Postavy v nej boli každá sama za seba. Nejaké normálne vzťahy medzi nimi neexistovali, boli len záporné, alebo maximálne neutrálne. Citová prázdnota. Neviem, či to bol zámer spisovateľky, ale miestami to bolo až na škodu deja. Som zvedavá, aká je ďalšia kniha spisovateľky, Francesca.

Copyright © 2020 Božena Hideghétiová