Velká samota

Rodinná sága plná utrpenia, bolesti, lásky, posadnutosti, samoty, húževnatosti, ale aj obrovskej spolupatričnosti, kamarátstve a to všetko v kulisách krutej prírody Aljašky, pred ktorou si boli všetci rovní.

Pri čítaní ma vnútri bolelo, niektoré veci ma rozčuľovali a nechápala som ich, nenašla som tam nič, čo by vyvolalo úsmev, alebo aspoň niečo ľahšie. To nečakajte. Veľká samota je ako ľadová sprcha. Postavy v príbehu sú úžasné, lahôdka. V divočine sa totiž odkrývajú pravé charaktery ľudí a ich hodnoty, tu človek začína od začiatku, nič z toho, čo a ako žil predtým – ako to v knihe autorka pomenovala „tam Vonku“ – tu nezaváži a nič neznamená.

Rodina Allbrightovcov – Ernst, jeho žena Cora a ich 13-ročná dcéra Leni sa presťahujú na Aljašku. Ernst tam dostal do daru pozemok aj s chatou po svojom priateľovi, s ktorým bojoval vo Vietname a ten tam zahynul. Ernst bol v zajatí a domov prišiel s obrovskou psychickou traumou, ktorá zmenila život rodiny od základu. Stal sa z neho nevyspytateľný človek, mával nočné mory a násilnícke sklony. Rodina žila veľmi biedne. Cora pochádzala z bohatej rodiny, ale keďže sa vydala proti vôli svojich rodičov a utiekla z domu, nemohla od nich nič čakať. Stále sa sťahovali a Leni tak striedala školy, kde vždy bola tá „nová“ a nemala žiadnych priateľov. Odsťahovať sa na Aljašku všetci brali ako výborný začiatok pre nový život, ktorý tam začnú žiť.

Rodina však nečakala, že Aljaška je až taká krutá k tým nepripraveným. A hlavne neboli pripravení na to, že leto je krátke a zima - to je niekoľkomesačná mrazivá temnota bez dostatku denného svetla. Veľmi pekne je to opísané na str. 118 a 119. Ich nový domov bol v malinkom mestečku, kde nebola elektrina, vodovod. Ich chata bol zanedbaný zrub s jednou miestnosťou kdesi na konci niečoho, čo sa ani nedalo nazvať cestou. Prišli na nevhodnom aute, bez zásob a peňazí. Získali však od začiatku veľa priateľov ochotných im pomôcť. Bez nich by neboli prežili prvú zimu, zomreli by od hladu aj zimy. Lenže s čím nepočítali bolo to, že Ernstovi sa jeho psychický stav práve tou tmou, veľmi zhorší. Začal byť paranoidný, všade a vo všetkých videl nepriateľov, predpovedal vojnu, staval sa proti akémukoľvek pokroku, začal bezdôvodne žiarliť na Coru. Zima ich malú rodinu uväznila v malom zrube a až teraz si Leni začala uvedomovať dosah otcovej choroby, ale aj maminho správania, to, že otec mamu týra a bije. Ale mama ho stále niečím ospravedlňovala a tvrdila, že to robí preto, lebo ju občas až moc miluje. Budil ich uprostred noci a museli chodiť na nočné pochody s ťažkými batohmi, aby boli pripravené prežiť, po tme museli skladať zbrane. Leni si uvedomovala, čo ich čaká. Polícia široko ďaleko nebola. Bolo paradoxom, že jej otec vravel o tom, aký je nebezpečný okolitý svet, ale Leni si bola vedomá, že najväčšie nebezpečenstvo na nich číha práve doma. Obe s mamou žili neustále v strehu. Tajne po sebe pozerali, chodili potichu, neupozorňovali na seba, snažili sa byť neviditeľné. Aj úplná maličkosť mohla totiž skončiť bitkou, päsťami, tiekla krv. Na druhý deň mama mala modriny a rany a otec ju kolenačky odprosoval. Ale vzápätí sa to všetko zopakovalo.

Napriek utrpeniu v rodine Leni v tejto divočine predsa len získala omnoho viac. Začala tu chodiť do školy (povznesené pomenovanie pre miestnosť, kde bolo 5-8 detí, ktoré chodili do školy podľa toho, aké bolo počasie) a našla si tam priateľa Matthewa, syna jedného zo starousadlíkov, ktorého jej otec nenávidí a považuje ho za najväčšie zlo. Vznikne medzi nimi krásna prvá láska, ktorú ale musia tajiť. Lenin otec by bol schopný totiž aj zabíjať. S pribúdajúcim vekom však Leni vidí, že láska ich rodičov je skôr posadnutosťou a zo strany jej mamy aj strachom. Nechce žiť život, ktorý im diktuje otec, ktorého začína nenávidieť.

Jej vzťah s Matthewom začína naberať na intenzite a ona si uvedomuje, čo to spôsobí. Nikdy by ale nepredpokladala že sa stane to, čo nasleduje. Pre bité ženy, ktoré v sebaobrane zabijú svojho muža, totiž žiadna obhajoba neplatí (smutné zistenie).

Pekné sú postavy Ernsta, Cory aj Leni. Najmä Cora veľmi trpí, potichu a odovzdane znáša násilnosti svojho manžela, neustále mu odpúšťa a verí, že sa vráti ten, ktorého milovala. Jej láska je posadnutosťou, potom neskôr je to už asi aj strach. Aj keď ju dcéra nahovára aby utiekli, ona sa bojí. Vraví, že Ernst by ju všade našiel. Jej postava je krásna, aj keď niekedy nepochopiteľná.

Veľmi pekná postava je Veľká Marge, ktorá vedie obchod so zmiešaným tovarom. Obrovská černoška, ktorá chodí neupravená a na stretnutie obyvateľov mesta nemá problém prísť v pyžamových nohaviciach. Prišla na Aljašku z Washingtonu, kde robila prokurátorku a obliekala sa do drahých kostýmov a nosila lodičky. No pre Coru a Leni je anjelom strážnym, vždy ochotná pomôcť. Aljaška je plná prisťahovalcov, ktorí pred niečím utekajú. Zaujímavou postavou je Šialený Earl, otec Ernstovho kamaráta, ktorý mu dal pozemok s chatou. Smutná postava fanatika, ktorý všetko to, čo je Vonku, považuje tiež za zlo. Preto si s Ernstom veľmi dobre rozumie. Ernst je však tiež len obeťou systému. Prežil vo Vietname zajatie a po tele má jazvy. Dostal síce vysoké vyznamenanie za statočnosť, ale tým sa to skončilo. Už nikoho nezaujíma, že je chorý a z očarujúceho chlapa, ktorého Cora milovala, sa stalo nebezpečné divoké zviera, ktoré terorizuje svoje okolie.

Krásny príbeh, boľavý, krutý. Krutá je aj príroda Aljašky, ale tá je krutá spravodlivo a človek to od nej čaká. Nečaká však krutosť od niekoho, ktorý by ho mal chrániť. Ako sa v knihe píše: Aljaška neformuje charaktery ľudí, Aljaška ich odhaľuje.

Aj keď má kniha 485 strán, jej čítanie letelo. Veľmi, veľmi krásny príbeh, dobre napísaný, krásne postavy a zaujímavý koniec. Odporúčam všetkým, ktorí hľadajú dobrý príbeh, ktorý sa dostane pod kožu a núti vás zamyslieť sa. Je to krutý príbeh prežitia, samoty, priateľstva a lásky, bez zbytočných pozlátok. 

VÝBORNÉ ČÍTANIE S DUŠOU. (Pekný prebal knihy aj výstižný názov. Oceňujem záložku.)

Copyright © 2020 Božena Hideghétiová