Toxický squat

Knihy na túto tému sú vždy ťažké na čítanie. Je nepochopiteľné, ak si niekto dobrovoľne ničí život braním drog a vedome v tom nechce prestať. Berie pervitín. Vzbura proti čomu? Proti systému, nespravodlivosti. Akej? Rodičom?

Príbeh rozpráva mladé dievča, ktoré všetci volajú Jablko. Nachádza sa kdesi ako na odvykačke. Ošarpaná miestnosť plná špiny, matrace na zemi a na nich si každý prežíva svoje súkromné peklo, keď sa hladina drogy znižuje, alebo falošný raj, keď sa ihla zapichne do hnisajúcej žily a v tele začne prúdiť pomalá smrť, alebo si šnupne do zničeného nosa svoju dávku. 

Jablko berie pervitín. Ale sama nechce skončiť. Vlastne ona vie iba jedno, chce fetovať. Myslí si, že nepotrebuje nikoho. Rodičov, ani sestru dvojičku, s ktorou sa, keď bola doma, stále hádala pre drogy.

Celá táto kniha na mňa pôsobila dosť zmätočne, plocho. Štýl písania mi nesadol. Stále mi tam chýbalo niečo realistickejšie, nie len úvahy a myšlienkové pochody sfetovanej tínedžerky. Odkiaľ brala peniaze na dávky? 

Dosť odstrašujúco na mňa pôsobilo správanie rodičov, ktorí akoby nechceli vidieť, čo sa robí s ich dcérami, dvojičkami. Mali poučenie pri jednej a opakovali chybu aj pri druhej? Tiež nepôsobilo uveriteľne, že sa hlavná postava vrátila po dlhšej dobe domov a rodičia sa správali ako keby bola vzduch. Nič, ani len pozdrav. Ani sa nepýtali, prečo prišla. Nič, celkom nič. Neviem si to ako rodič predstaviť.

Tieto knihy, dobre alebo horšie napísané, však majú jedno spoločné. Sú odstrašujúcim mementom. A ak odradia aspoň jedného od brania drog, tak splnili svoj účel. 

Copyright © 2019 Božena Hideghétiová