Zulejka otevírá oči

A sú to pre mňa Vianoce, keď sa okrem výborného textu stretnem aj s tak majstrovsky podanou postavou, ktorou je hlavná hrdinka Zulejka, žijúca v malej tatárskej komunite s moslimským náboženstvom. To, čo si prežila táto žena a čím prešla, sa číta veľmi ťažko.

Drobná, malá, bez akýchkoľvek snov a nádejí sa vo svojich 30-tich rokoch cíti ako stará žena. Vydali ju ako 15-ročnú za o 25 rokov staršieho Murtazu, hrubého a násilníckeho muža, ktorý s ňou zaobchádzal horšie ako s dobytkom. Jej svokra, ktorú v duchu nazýva Čarodejnicou, ju šikanuje a terorizuje. Zulejka pochovala 4 dcéry a svoj život berie ako normálny, dokonca si vraví, že sa nemá čo sťažovať, že veď predsa ten jej muž je dobrý. Nič nepozná, nikdy neodišla z dediny. 

Príbeh sa odohráva v rokoch 1930-1946, keď komunisti robili medzi kulakmi čistky. Tak prídu aj do dediny, kde žije Zulejka s mužom Murtazom. Velí im zapálený Ignatov, ktorý Murtazu zastrelí a Zulejka skončí v jednom z mnoho vlakov, ktorý to má namierené na Sibír, do vyhnanstva. Ich cesta je strastiplná. Vo vagóne sa spoznáva s nevrlým doktorom a ďalšími ľuďmi. Ich cesta nemá konca, v zime a o hlade ich vozia krížom-krážom po Rusku pol roka, niekedy ich vlak stojí týždne odstavený na staniciach a ľudia vo vagóne zomierajú. Zulejka na svoje veľké prekvapenie zisťuje, že je tehotná. Praje si len jedno, aby jej dieťa mohla aspoň chvíľočku mať živé v náručí, chce si ho pohojdať, pomaznať sa s ním, dokiaľ zomrie. Lebo je zmierená s tým, že dieťa zomrie, Tak ako tie štyri pred ním. Keď konečne vlak zastaví, nalodia ich na dva staré člny a zamieria po rieke do tajgy, kde okrem hlbokých lesov nie je nič. Loď, na ktorej je Zulejka, sa potápa a ju zachráni práve Ignatov. Vylodia sa ešte s pár ľuďmi z druhej lode na opustenom brehu a nemajú skoro nič. Je koniec leta a zima sa rýchlo blíži. Ľudia, ktorí prežili, vykopú zemľanku a tam prežijú zimu, o hlade a zime, chorí, zoslabnutí. 

Zulejke sa narodí syn, ktorý prežije. Vzťahy medzi ľuďmi sa normalizujú, ale aj tam sa nájde jeden, ktorý vidí všade triednych nepriateľov. Ignatov sa začína zbližovať s ľuďmi, čo mu je osudné. Ale zblíži sa aj so Zulejkou. Vo svojej podstate tu ľudia začínajú žiť a zvykať si na nové podmienky, ale aj tu sa začnú medzi nimi hľadať protisovietske živly a ľudia opäť strácajú istotu. 

Toto je príbeh o žene, ubitej životom, zrazenej na kolená, ktorá krutosti a zákernosti svojho muža a jeho matky znáša ako svoj bežný údel, ktorý jej prisúdil Boh a je zmierená s tým, že zomrie v dedine, kde sa narodila bez toho, aby z nej vytiahla päty. A paradoxne práve situácia, v ktorej sa ocitne ako vyvrheľ a protisovietsky živel, v nej zobudí jej zvedavosť a začne sa na svet pozerať inak. Začne pochybovať aj o Bohu. A hlavne začne si čoraz viac veriť. Dokonca zisťuje, že existuje aj láska a milovanie môže byť pekné. Svoj osobný život však postaví bokom, aby mohla byť hlavne matkou. 

V príbehu nájdete aj iné veľmi pekné postavy, ale Zulejka medzi nimi žiari. Autorka má veľmi pekný, poetický rukopis, ktorý sa dobre číta. Veľká pridaná hodnota knihy je aj v tom, že sa dočítate o zvykoch a bežnom živote ľudí. Na konci knihy je slovníček použitých tatárskych slov. Výborný je aj preklad. Pre mňa je toto opäť jedna z kníh, na ktoré sa nezabúda a ku ktorej sa po čase opäť vrátim. 

Skláňam sa aj pred tým, že tak výborný, ale ťažký príbeh, napísala „len“ 40-ročná spisovateľka. Výborný, odporúčam prečítať.

Copyright © 2018, Božena Hideghétiová