Posledná láska baby Dune

Opäť jedna z útlych knižiek, ktoré sú obrovské obsahom. Na začiatku vydavateľ napísal:

„Ďakujeme vám, že ste si kúpili túto knižku, lebo dobré príbehy žijú vtedy, keď ich čítame.“ 

Ja by som to povedala inak: Ďakujeme za také dobré knihy, ktoré môžeme čítať vďaka vám. Hneď prvá strana je niečo originálne, krásne a súčasne prosté a jednoduché. Je to prísľub toho, že sa stretávate s autorkou, ktorá majstrovsky ovláda pero a dokáže slová skladať do nádherných viet, ktorými sprostredkováva príbeh, ktorý vás pohltí. Mám rada takéto čítanie, ktoré sa na nič nehrá. Opisuje jednoduchých ľudí, ktorí sa vrátili bývať do dediny Černova, ktorá je v zóne smrti pri Černobyle. Nasťahujú sa tam a žijú si svoj život v prostredí, kde sa všetky dozimetre idú zblázniť. Zabudnutí spoločnosťou aj svojimi rodinami, starí a chorí, ale svojim spôsobom šťastní. 

„Trpia nás, ale nikto z nás neverí, že vláda príde na pomoc, keď sa nám minú všetky zdroje“.

Hlavnou postavou je stará žena, baba Duňa, ktorá niekedy robila zdravotnú sestru. Jej zmýšľanie je naozaj originálne, svojim spôsobom múdre, miestami veľmi vtipné. Spomína na svoj život, ako ho prežila, píše listy svojej dcére a vnučke Laure, ktorú nikdy nevidela a pozná ju len z fotiek, do Nemecka. Laura jej napíše jediný list, ale baba Duňa si ho nedokáže prečítať, lebo je po anglicky. Nosí ho všade so sebou, poskladaný na malý štvorček, až sa bojí že sa rozpadne. Je zaujímavé, že v dedine vidí aj všetkých mŕtvych ľudí, ktorí zomreli, vidí aj svojho muža Igora, ale aj zvieratá. V zomierajúcej dedine ju majú za čosi ako starostku, alebo veliteľku. Na všetko má svoj pohľad, ktorý je, vzhľadom k prostrediu kde žije, veľmi racionálny. Je to prostredie, kde čas neexistuje a ticho je tichšie, ale ľudia majú k sebe blízko a pomáhajú si. Žijú si ten svoj život, pestujú v záhrade potraviny, chovajú sliepky a kozy, občas idú do mesta po poštu a po nejaké drobnosti, ale inak sú sebestační.

Baba Duňa keď sa vyberie do mesta tak spomína, že na zastávku autobusu, kde všetci chodili pešo, jej niekedy stačilo 1,5 hodiny, na konci knihy sú to už 3 hodiny. Príbeh ma zaujal tým, ako málo človeku stačí na to, aby prežil a bol šťastný. Naozaj to záleží od pohľadu na život a na to, čo človek chce dokázať. Zaujal ma aj tým, ako si ľudia pomáhali a dokázali sa obetovať pre seba. Ich pokojný život naruší príchod muža s dieťaťom, ktorí sa chcú zabývať v jednom z prázdnych domov. Neskončí sa to dobre a baba Duňa ide na staré kolená do väzenia.

Vysoko ľudský príbeh s naozaj krásnymi postavami. 

Baba Duňa je výnimočná postava, drobná, s opuchnutými nohami v nemeckých sandáloch, ale jej vnútro je ako katedrála, krásne a majestátne a súčasne jednoducho ľudské. Nevyjadruje sa vznešene, ale svojsky, jednoducho a priamo.   Chudobná a nemajetná navonok, ale bohatá svojim vnútorným životom. K spokojnosti jej stačí rozpadávajúci sa dom, malá záhradka a mačka. Ako vraví, ona sama rozhodne kedy a kde zomrie a nepotrebuje na to žiadnych lekárov. 

Raz svojej dcére povedala: “Vidíš aká som stará? A to všetko  bez vitamínov a preventívnych  vyšetrení. Keď sa teraz vo mne zahniezdi niečo zlé, nechám to na pokoji. Mňa už nikto nesmie obchytkávať  a ďobať do mňa ihlou, aspoň toto si ešte zaslúžim.“ 

V texte nájdete veľa krásnych myšlienok, o ktorých sa dá premýšľať. Jedinou nevýhodou tejto knihy je to, že ju doslova zhltnete. Je to čítanie pre milovníkov kníh s pridanou hodnotou, nie je to zábavné ani jednoduché čítanie, ale mňa oslovilo a odporúčam knihu prečítať. Vysoko oceňujem preklad aj prebal knihy. 

Od vydavateľstva Inaque som už čítala dve takéto útle, ale pritom obsahom obrovské knihy: Smútok je tvor s krídlami a Mŕtve jazero. Vyberajú si kvalitné a také iné texty, ktoré nie sú jednoduché a nútia rozmýšľať nad zabehnutými vecami a prehodnocovať ich.

Božena Hideghétiová, © 2018