Sníh, oheň, vina a smrť

Autorovi sa jeho prvotina naozaj vydarila. Toto je čítanie pre milovníkov slova. Kniha nemá veľa priamej reči, ale majstrovsky pospájanými slovami verne vystihuje atmosféru izolovanej horskej dedinky vysoko v rakúskych Alpách. Je to svet uzavretý, do ktorého len pomaly prenikajú výdobytky civilizácie, neprijímajúci cudzincov, žijúci si svojim tempom.

Do dediny začiatkom zimy v roku 1950 zavíta mladý 25 ročný Max Schreiber, čerstvo vyštudovaný historik z Viedne. V odľahlej dedine chce zabudnúť na rozchod s priateľkou.

--- Pozor! Recenzia ďalej obsahuje spoilery!

Priviedol ho sem aj príbeh upálenej ženy, ktorá vraj bola bosorkou. Chce o tom cez zimu napísať knihu. Privítanie je viac ako chladné, nezapasuje svojim správaním ani oblečením. Keď sa ľudia dozvedia, že chce otvárať staré rany a neprávosti, ešte viac sa uzavrú. Max býva v hostinci a veľmi rád by zapadol, tak by mu ľudia aj viac povedali a tak sa snaží. 

Raz pomôže v lese mladému sedliakovi Georgovi Kϋhbauerovi a zrodí sa medzi nimi čosi ako priateľstvo. Max mu chodí pomáhať častejšie a dedina ho začína akceptovať. 

Na samote nad dedinou býva na malom statku nemé dievča, Mária. Georg chce získať jej dôveru. Keď ju raz stretne na svojich vychádzkach Max, stane sa ňou posadnutý. Pretože tento vzťah nemožno ani inak nazvať. Sleduje a špehuje po nociach, skrývajúc sa v tieňoch chalúp, Georga aj Máriu. 

To má za následok sled tragických udalostí. A do toho všetkého malú dedinku v tieni vysokánskych štítov zasýpajú metre snehu. Odrežú ju od sveta. A lavíny nenechajú na seba dlho čakať. Pribúdajú ich obete, domy sú zasypané pod snehom, ľudia plačú a modlia sa ruženec, v stajniach bučia kravy. Ale Max a Georg ako keby to nevideli, súperia o Máriu. 

A lavíny stále padajú.

Toto všetko sa dozvedáme práve cez rukopis Maxa Schreíbera, ktorý si prišiel do archívu prečítať jeho bratranec z Ameriky. Maxa totiž obvinili aj z vraždy a trestu unikol len preto, že zomrel v lavíne.

Celá kniha má veľmi zaujímavé rozuzlenie. To sa autorovi naozaj podarilo.

Príbeh sa na nič nehrá. Autor drží latku naozaj vysoko. Hrá sa so slovami a spája ich do krásnych, miestami až poetických celkov. Atmosféru strachu, opustenosti, drsných podmienok aj pováh ľudí, vieru v nadprirodzeno, povery – to vystihol dokonale. Píše o jednoduchých ľuďoch a pritom príbeh je svojim dejom obrovský. Nádherný, baladický, smutný, chladný, plný krásnych postáv. Málo dialógov ešte viac umocňovalo pocit izolovanosti a málovravnosti ľudí obývajúcich krásny, ale drsný kraj. Autorovi sa podarilo veľmi dobre vykresliť priepastnú rozdielnosť svetov horskej dediny a civilizovaných údolí a Viedne. Keď totiž Max sníval o spoločnom živote s nemou Máriou, nevedel si ju predstaviť vo Viedni – ako chodí nakupovať, ako chodia na spoločné stretnutia s priateľmi, ako pozerajú z okna viedenského bytu. Ale nedarilo sa mu ani predstaviť si, ako on na statku rúbe drevo, rozkuruje v peci, alebo robí v maštali. Dva nezlúčiteľné svety.

Čo ma zaujalo zo zvykov, ktoré tu vládli bolo to, že ak niekto v dedine zomrel v zime, tak ho v truhle rodina uložila v stajni, alebo kôlni a pochovali ho až na jar. Sneh a mráz im totiž  nedovolili pochovávať hneď. Od Vianoc do Troch kráľov každý deň v domoch robili vykurovanie bylinkami. Špeciálnou zmesou bylín vydymili miestnosti. Malo to zaháňať nešťastie. Po nociach sa vtedy mal medzi domami mal potulovať zlý duch Percht. Ľudia mu na uzmierenie nechávali za dverami mlieko a chlieb. V knihe je aj krásna legenda, príbeh o nešťastnej láske, ktorú rozpráva krásna postava Povrazníka, slepého starca. Pekná je aj postava kňaza, ktorý má rád červené víno.

Kniha bude čerešničkou pre knihomoľov. Naozaj oceňujem majstrovské opisy a hru so slovami a samozrejme aj český preklad. 

Príbeh, aj keď je tragický, je osviežením a opätovne som si povedala, že je dobré siahnuť aj do takých neodskúšaných, alebo neznámych radov spisovateľov, aj čo sa týka národnosti. 

Kniha vo mne zanechala naozaj hlboký zážitok a určite si ju po čase prečítam opäť. Veľmi pekná je aj obálka knihy. 

Odporúčam prečítať.

Božena Hideghétiová  (2017 © Jaslovské Bohunice)